Oheň je nielen dobrým sluhom, ale aj nástrojom života. Rozjasňuje tmavé kúty, zahreje chladné kosti a naveky spáli to, čo už nik nechce. Na oblohe planie každým dňom ten najmocnejší oheň, aký poznáme, no čo ak by Slnko zrazu jednoducho zmizlo? Tak ako v tejto hre. Na deň, kedy sa stratil slnečný svit, spomínajú všetci s hrôzou. Voda vyschla, vtáctvo stíchlo a skrytá temnota začala presakovať do hlinenej reality. A po katastrofe nezostalo okrem nekonečnej noci, zdevastovanej krajiny či zlomených duší takmer nič. Avšak náhle sa objavil plamienok, drobný záchvev nádeje, ktorý možno dokáže ešte vykúpiť tento pochmúrny svet.

Príbeh o „spálenom", jeho malom hrnčeku a hrude virtuálnej hliny

V The Midnight Walk(ďalej MW) prevezmeme kontrolu nad takzvaným spáleným (the Burnt One), ktorý sa po dlhom spánku prebudí do reality, kde Slnka už niet. Na svojej prvej vychádzke stretne žijúci hrnček s malým plamienkom nad hlavou, spriatelí sa s ním za pomoci kusu uhlia a Burnt One a Potboy sa spolu vydávajú na ich polnočnú prechádzku k Mesačnej hore.

Spomeniem hneď v úvode to najočividnejšie a najunikátnejšie ohľadom MW a to, že celá hra je poskladaná z viac ako 700 hlinených a doplnkov aj kartónových sošiek. Tieto reálne modely sú následne preskenované, viaceré z nich aj čakalo rozanimovanie štýlom stop-motion a potom už len vloženie do hry. Vyzerá to brutálne dobre, unikátne a je to aspekt, ktorý bude upútavať vašu pozornosť naprieč celou hrou, ktorú, mimochodom, viete dokončiť za nejakých pohodlných 5-6 hodiniek.

Projekt vznikol z kreatívnej kolaborácie bývalých zamestnancov švédskeho štúdia Zoink Games a Thunderful Games, ktoré vytvorili napríklad jedinečný Lost In Random či Fe. Po takmer 25 rokoch striedajúc úlohy kreatívneho riaditeľa a CEO mal Klaus Lyngeled už dosť korporátneho života a založil si vlastné štúdio MoonHood, ktorého spoluzakladateľom sa stal jeho kolega a bývalý umelecký riaditeľ spomínaných štúdií, Olov Redmalm. Klaus sa rád vo voľnom čase venoval sochárčine, a tak po vymodelovaní Potboya dostal aj s Olovom tento šialený nápad na hru, no a zvyšok sa už dnes dá prosto zahrať na našich herných zostavách.

Mimochodom, hra bola vyvíjaná ako platformový hybrid, a tak vyšla súčasne nielen na konzolách a PC, ale aj na VR. Ja som, žiaľ, toto otestovať ideálne nedokázal, keďže optimalizovaná je najlepšie práve na mnou nevlastnený PS VR2, kde využíva intenzívne skenovanie očí ponúkané headsetom. Ale to priblížim lepšie pri mechanikách hry.

Šesť legiend naprieč zatrateným svetom

Nielen vývojári citujú pre inšpirácie diela ako, Alica v Krajine Zázrakov, animované filmy Studia Ghibli či akékoľvek kreatívne výstrelky Tima Burtona, všimnete si to istotne aj sami. Svet je totižto pútavo nádherný, bizarný, zároveň však temný, desivý a plný zranených jedincov. Skúmať jeho zákutia budete naprieč šiestimi kapitolami rôznej dĺžky a po každej z nich sa vrátite naspäť do Housyho, ktorý je ďalším spoločníkom na vašej polnočnej prechádzke. Housy je kráčajúci dom pripomínajúci Howl's Moving Castle a okrem jeho rozkošného cupitania však ponúka aj praktické využitie.

V každej z kapitol zhromažďujete rôzne zberateľské predmety a tie vám následne Housy pekne usporiada do poličiek, šuplíkov alebo vystaví na stenu. Či už ide o filmové kotúče, alebo mušľové telefóny, z ktorých oboje odhaľuje viac o tomto svete, doplnené ešte aj o modely sošiek postáv aj nepriateľov, ktorých vo svete stretnete, všetko má v domčeku svoje miesto. Atmosféra vo vnútri pripomína napríklad safehouse z Resident Evil hier, kde jednoducho vypnete a odpočiniete si od stresu tam, za hranicami bezpečia vášho domova.

Hra je štruktúrovaná asi tak, že v každej kapitole dostanete úvod od veľmi príjemne znejúceho rozprávača a následne skúmate v podstate veľmi lineárny kus krajiny, kde sa na zopár odbočkách dajú nájsť za drevenými dvierkami skryté zberateľské predmety a občas riešite aj veľmi intuitívne puzzle s ideálnou obťažnosťou. No, samozrejme, nesmiem vynechať sekcie so skrývaním sa či útekmi pred monštrami. V každej kapitole narazíte aspoň na hŕstku NPC postáv, ktoré majú zopár točiacich sa replík a veľmi unikátne hlasy hercov, vdychujúcich život doslova do kusov hliny. Každá jedna postava pôsobí unikátne a to asi aj preto, že každé indivíduum súvisí veľmi úzko s mini príbehom danej kapitoly. Aj samotní autori uvažovali nad hrou ako kolekciou poviedok, z ktorých si každú jednu môžete zahrať v jeden večer a postupne sa tak vydať na vlastnú nočnú prechádzku svetom MW.

Príbehy objavené cestou sú rôznorodé a vždy ponúknu čosi iné, no nikdy nešetria bizarnosťou a symbolizmom. Napríklad také hlavy, čo sa nechali oddeliť (gilotínou) od tiel, lebo telá mali inú životnú filozofiu ako hlavy. Ako symbiotické doplnenie scenáru očakávajte nádherne unikátne prostredie. Či už sa bavíme o zľadovatenom cintoríne, obrovskej peci, veternej Mesačnej hore, tmavých lesoch s podivnými príšerami, alebo chátrajúcom meste zlomeného stvoriteľa, verte mi, že takéto zasadenie ste s veľkou pravdepodobnosťou ešte nikdy nevideli. Navyše okrem fantastického vizuálu či náladu umocňujúceho nasvietenia hre pomáha aj skutočne jedinečný hudobný sprievod. Kombinácia klavíra, trúbok a sláčikových nástrojov vyprodukuje častokrát nielen srdcervúce, ale aj skutočne stresujúce tóny, ktoré vždy kontextuálne podtrhnú práve odohrávajúcu sa situáciu. Aj preto už Joel Bille a Bortre Rymden s ich 36-skladbovým soundtrackom rozširujú moju knižnicu a ten mi spríjemňuje písanie tejto recenzie.

Kradmo za polnočného svitu Mesiaca

Hororová stealth adventúra s prvkami manažmentu a aj FPS. Takto nejako by som zaradil MW a hoci to znie absurdne, hneď vysvetlím. Totižto okrem toho, že sa vo veľkej miere nešetrí obyčajnými prechádzkami, predsa len je to už v názve, hrateľnosť je pomerne dosť mozog-zapájajúca. V prvom rade okrem ovládania postavy „spáleného" budete musieť občas navigovať aj vášho Potboya. Dokážete ho posielať na miesta, kam sa vy nedostanete, ako napríklad potrubím či malým otvorom, ďalej mu môžete prikázať stáť na tlačidle, aby vám podržal napríklad otvorenú bránu a v neposlednom rade ho môžete nabádať na zapaľovanie vecí. Oheň hrá veľmi dôležitú úlohu nielen z toho symbolického hľadiska, ale aj z mechanického.

Vaše videnie je všeobecne pomerne badateľne a zámerne rozmazané, čo navyše s výraznou chromatickou aberácia a extrémnou tmou v mnohých sekciách hry vyvoláva nielen klaustrofobický dojem, ale aj núti hráča hľadať svetlo. A to sa dá viacerými spôsobmi. Buď budete mať neustále pod nohami Potboya, ktorého drobný ohník, ale najmä efekt označujúci, kam ho posielate, dačo osvietia. Avšak ešte ideálnejšie je, ak mu prikážete rozsvecovať všadeprítomné svietniky, no skutočne najlepšou možnosťou je naraziť na štedro rozmiestnené gigantické zápalky. Z nich si jednu ľahko zoberiete do rúk ako fakľu, zapálite škrtnutím a bude svetlo. Na istých úsekoch hry dokonca zápalka horí modrým plameňom a produkuje vpred centrovaný lúč svetla, pripomínajúci baterku. Avšak na rozdiel od vášho verného hrnčeka, zápalka horí len chvíľu... Neskôr v hre však dostanete do rúk aj delo na zápalky, ktoré pojme až tri a z hry sa tak efektívne stáva veľmi primitívna FPS.

Pýtate sa však, na čo všetok ten oheň okrem osvetľovania využijete? Ak sa neprechádzate, nepočúvate rozhovory alebo nehľadáte zberateľské predmety, tak sa istotne práve skrývate v skrini pred tým štvornohým monštrom, s kamennou tvárou, ktoré je omnoho rýchlejšie ako vy a jediný spôsob ako sa ho zbaviť, je byť múdrejší a odlákať ho. Keďže ho priťahuje svetlo, asi viete, kam tým mierim. Zamierite puškou, zapálite sviečku a kým sa obluda kŕmi plameňom, vy nenápadne rýchlo utekáte k ďalšej skrini, za puzzle či k východu. Viackrát sa dokonca okrem stealth sekcií objaví aj naháňačka, kde je podstatné sa jednoducho neobzerať alebo, paradoxne, oči úplne zatvoriť. Práve toto je jedna z mechaník, s ktorou sa pohráva najlepšie VR headset, no tu to tiež funguje prekvapivo elegantne. Stlačením tlačidla zatvoríte oči vášho „spáleného" a dostanete sa do akejsi pokojnej, vizuálne minimalistickej reality, v ktorej sa orientujete práve a iba prostredníctvom priestorového zvuku.

Toto zatváranie očí sa využíva napríklad na nájdenie kľúčov, ktoré vydávajú jemný cinkavý zvuk. Zatvoríte oči, pozorne načúvate a v priestore hľadáte. Je to veľmi príjemné a tempo meniace doplnenie už tak občas veľmi stresujúceho a aj emocionálne náročného dobrodružstva. Tempo odľahčia aj puzzle, ktoré sa občas prepoja aj so stealthom, no takmer nikdy (až na jednu výnimku uprostred hry) nepôsobili frustrujúco či príliš náročne. Správne odčítanie času z hodín, zapálenie sviečok v správnom poradí a občas dokonca aj puzzle prepojené so zatváraním očí. Napríklad natrafíte na monštrá so symbolom oka nad hlavou, ktoré na zatvorenie očí znehybníte alebo úplne odplašíte a to sa objaví aj vo veľmi stresujúcich situáciách, čo tvorí geniálne stupňujúce sa napätie. Práve v týchto častiach mechanicky hra exceluje!