Suda 51, vlastným menom Goichi Suda, začal s hernou tvorbou v roku 1993 a neskôr sa vyprofiloval na jedného z najunikátnejších japonských dizajnérov. Stál za ikonickými hrami ako The Silver Case, Killer7, No More Heroes alebo Lollipop Chainsaw. Swery65 , vlastným menom Hidetaka Suehiro, začal s tvorbou hier v roku 1996 a za tú dobu sa vypracoval na jedného najviac jedinečných scenáristov v japonskom hernom biznise. Jeho hry sú svojské, ale majú hordy fanúšikov, najmä Deadly Premonition alebo D4: Dark Dreams Don't Die.

Ich tvorba je neraz násilná, zábavná, temná, no hlavne ako žiadna iná. Len si pozrite scenáre oboch Deadly Premonition hier. Alebo uletenú akciu v Lollipop Chainsaw. Ale zároveň tieto hry nie sú univerzálne ospevované. Sú polarizujúce, časť hráčov na ne nedá dopustiť, druhá časť ich zatracuje. Jedného dňa, možno aj pri pive na jachte niekde pri Dubrovníku, sa títo dvaja rozhodli spraviť jednu hru spoločne. Hru, ktorá by kombinovala prvky typické pre nich oboch. Ako takáto hra môže dopadnúť? Opäť len veľmi nejednoznačne. Nápadito, inteligentne, ale aj rozporuplne.

Hotel Barcelona je opäť krvavá akčná hra. Vlastne presne niečo také, čo by ste to tejto dvojice aj očakávali. Ale zároveň chceli svoje koncepty trošku zmodernizovať a pridať nejaký ten moderný buzzword. Soulslike neprichádza do úvahy, cozy nie je v povahe týchto dvoch tvorcov, takže čo nám zostalo? Jasné, roguelite! Hotel Barcelona je 2.5D roguelike akcia, kde sa vžijete do kože mladej agentky pracujúcej na poriadne netradičnom prípade. V jej tele totiž žije duch sériového vraha, no to ešte nie je ten problém. Ak už niečo, skôr by sa dalo povedať, že to je riešenie.

Justine ide po krku mocnej bosorke, ktorá kedysi zabila jej otca. No a práve démon, respektíve duch vraha s prezývkou Dr. Carnival jej v tom má pomôcť. Prečo? Kedysi dávno uzavrel kontrakt s jej otcom. Nie sú v tom tak žiadne nezištné dôvody a tento chladný (a chladnokrvný) vrah je s Justine len preto, lebo musí. Čo jej neraz dáva veľmi jasne najavo. Chémia medzi nimi je dosť unikátna, ovládate vlastne obe postavy, ktoré ale spolu nechcú byť. Dokonca sa toho v priebehu hry medzi nimi udeje dosť. Spoznáte tajomstvo Justine a odhalíte iné stránky Carnivala, keď spoločne porciujú nepriateľov na kúsky.

Hra sa odohráva v rovnomennom hoteli, ktorý bol prerobený na naozaj bohatý  a rozsiahly rezort plný mnohých prostredí aj lokalít. Nie je to však ani tak o tom, čo hotel ponúka, ako skôr o hosťoch. Niečo na nich nesedí. Niektorí z nich sú pritom sami masovými vrahmi. No a tiež na personáli vám niečo nevonia. Postupne masakrujete vrahov a odhaľujete tajomstvá netradičného hotela. Príbeh som si tu užil, nemôžem povedať, že nie. Ale na väčšinu hráčov možno bude veľmi svojský. Veľa odklikávania statických dialógov, ktoré sú síce dabované (a dobre), ale dnes asi hráči očakávajú iný typ naratívu. Každopádne podľa mne nie je príbeh tou časťou hry, ktorá by mala byť zdrojom nejakých veľkých problémov.

To bude asi samotná hrateľnosť, respektíve niektoré jej roviny. Z pohodlia svojej hotelovej izby sa vydávate nielen do iných častí hotela, ale najmä do misií. Ak tam zomriete, zobudíte sa opäť vo svojej posteli, prehodíte pár slov démonom vo svojej hlave a idete opäť na ďalší pokus. Niekedy, hlavne na vyšších obťažnostiach, sa budete o prejdenie levelu naozaj pokúšať opakovane. Hlavne na vyššej obťažnosti. Pričom problémy nerobia ani tak levely, ako skôr povinní bossovia na konci, ktorých musíte poraziť. Hra sa vám navyše rozhodne v polovici uštedriť kopanec rovno medzi nohy, keď oživí prvých troch bossov a musíte na nich ísť znova. To je naozaj veľmi hlúpe rozhodnutie iba na natiahnutie hernej doby.

Celkovo vás tu čaká 7 levelov, ale vlastne len 4 z nich sú v hlavnom príbehu a ďalšie tri si musíte odomknúť niektorými vedľajšími aktivitami. Niektoré pôjdu jednoduchšie a odomknete si tak level aj s bossom v štýle klasickej ťahovej JRPG na 8-bitoch. K iným sa dostanete len veľmi náročne, napríklad splnením niekoľkých misií v pinballovej minihre. Hernú dobu tak ťažko vyjadriť nejakým konkrétnym číslom. Všetko to závisí od vášho skillu a aj toho, koľko z hry vlastne chcete mať. Ten základ možno prejdete aj za 5 hodín, ale v hre sa dá stráviť oveľa viac času a to aj vďaka znovuhrateľnosti.

Hneď na začiatku vám hra náhodne rozlosuje tri modifikátory daného levelu. Vždy tak hráte za iných podmienok. Nehovoriac o tom, že aspekty ako nepriateľov a iné hra rozmiestňuje náhodne. Každý level sa skladá z niekoľkých úrovní a medzi nimi vedú dvere. Z úrovne 1 do úrovne 2 môžete prejsť dajme tomu tromi dverami, ale každé vás zavedú niekam inam. Zároveň pri prechode dverami dostanete nejaký boost - rýchlejší pohyb, viac zdravia a podobne. Je tak len na vás, kadiaľ sa vydáte na vašej ceste za bossom.

V leveloch zbierate rôzne časti nepriateľov - uši, kosti a tak ďalej. To sú veci, ktoré ale strácate pri ďalšom pokuse a neprenášajú sa. Zároveň sa ale dajú použiť na upgradovanie postavy v prekvapivo rozsiahlom skúsenostnom strome. Nedokážete ich však využiť všetky a preto hrozí, že z nich časť vždy stratíte. Hra ale umožňuje ich výmenu za iný druh zdroja, čo je šikovný mechanizmus, ktorý vám pomôže. Celkovo tu tak nachádzate zmes prvkov starajúcu sa o znovuhrateľnosť, ale aj kombináciu permanentných a dočasných vylepšení, ale ste stále mali dojem, že sa postava stáva silnejšou, no bol tu aj prvok náhody.

Toto funguje dobre. škoda, že samotná akcia zaostáva. Nepriateľov sekáte a strieľate síce pestrou paletou zbraní, no v konečnom zúčtovaní je to asi aj jedno a hru dokončíte s maximálne vylepšenou základnou zbraňou. Časom si aj odomknete nové toky, ktorých nie je málo, ale opäť stačia aj tie základné. Hra nevie motivovať, aby ste aj tieto aspekty skúšali zvládať lepšie. Dokonca by som povedal, že sa lepšie a pohodlnejšie hrá so základnými útokmi a jednoduchým parry. Takže tie hodiny, čo ju budete hrať, budete stláčať tak 3-4 tlačidlá dookola v rovnakých útokoch. Čo začne dosť smrdieť stereotypom. Až to nesedí ku hre, ktorá sa snaží byť každým hraním iná.

Nepomáha fakt nudný a nezaujímavý dizajn nepriateľov. Narazíte tu na kopu rôznych druhov, no sú fakt tak strašne fádni, že ich občas už ani nechcete poraziť. Len pomedzi nich skáčete a bežíte, aby ste sa čo najskôr cez všetky dvere dostali k bossovi a pokúsili sa dať dole jeho. Je to divoký kontrast s nápaditým dizajnom bossov, ktorí vám utkvejú v pamäti, no teraz, po dohraní, si neviem spomenúť na jediného bežného nepriateľa. Generická akcia proti generickým protivníkom nebudí dobrý dojem a ani to nepôsobí, že na hre pracovali dvaja z najkreatívnejších japonských vývojárov. Tu je unikátny koncept a príbeh, no hrateľnosť zaostáva.

Spestriť si ju môžete niekoľkými prvkami. Pri hraní Hotel Barcelona budete často frustrovaní. Pomáha možnosť hrať sám so sebou. Ak idete z jedného pokusu rovno na druhý, levelom zároveň prechádza vaše predchádzajúce ja, ktoré robí presne to, čo aj predtým. Dá sa to využiť aj na nových nepriateľov a hlavne proti bossovi, len s tým musíte vedieť pracovať. Prípadne si rovno niekoho prizvete na online kooperáciu. Alebo svoju hru otvoríte ostatným hráčom, no pripravte sa na PvP invázie, ktoré môžu často skončiť vašou smrťou.