Lieky proti bolesti bývajú tradične v rôznych formách, v hernom svete na nich bol závislý napríklad traumami sužovaný Max Payne - v prenesenom význame ho užívajú poľskí vývojári už viac než dvadsať rokov v titule Painkiller. Svojho času šlo o atraktívnu záležitosť, napriek tomu, že so svojím zasadením prišla neskoro a ušiel jej pomyselný vlak. Fanúšikom akčných hier to nevadilo, istým spôsobom sa pôvodné dielo stalo kultovou záležitosťou, preto sa citlivým stáva akýkoľvek pokus o reboot/remake, najmä ten nerešpektujúci ducha značky.

Noví autori sa nedržali zabehnutých systémov a snažia sa prísť s novinkami, na aké skrátka hráči pôvodnej hry neboli zvyknutí - ide predovšetkým o absenciu sólo kampane a multiplayer spočíva len v kooperácií s ostatnými hráčmi, prípadne počítačovo riadenými botmi. Otázkou zostáva, či ide nutne o negatívum, alebo o adaptovanie sa na aktuálny trend a súčasné priority herného trhu. Autori z poľského štúdia Ashar pojali myšlienku značky svojsky - čas ukáže, či to bolo správne.

Prispôsobovanie sa trendom

Z herného hľadiska z mojej strany ide o vykročenie vyslovene nesprávnym smerom len čiastočne a záleží od uhla pohľadu. Hra stále v jadre zostáva starou dobrou záležitosťou s množstvami odkazov na pôvodný titul. Opatrnejší by som bol s názvoslovím, pretože vydať kooperatívnu záležitosť ako reboot k inému typu hry je odvážny počin. Z hľadiska recenzenta by som zaradil túto hru do kategórie vedľajší produkt, odbočka, taká neškodná, navyše zábavná. Ak je podávaná správne - vysvetlím ďalej.

Z pôvodnej hry tu zostalo pár zbraní. Medzi základné sa môže zaradiť samotný „liek proti bolesti“ - ultimatívna zbraň nablízko. Vrtuľovým spôsobom rozmixuje démonov „napadrť“. Navyše sa dá použiť aj ako súčasť špeciálnej schopnosti, pri používaní inej zbrane. Skočíte na protivníka a zničíte mu fasádu. Poznať môžete aj špecialitu číslo dva - „kolíkomat“, moja obľúbená aj v aktuálnom titule. Načo meniť niečo, čo funguje? V tomto prípade sa autori poučili. Ďalšie sú tu generické, no veľmi zábavné v mojom ponímaní, na čele s brokovnicou. Pocit zo streľby je doslova majstrovským dielom.

Koncept pekla a démonov je starý, no funguje náramne. Potvrdzuje to kooperatívna kampaň s mierne nápaditými úlohami. V mnohých prípadoch nestačí len zabíjať desiatky až stovky kreatúr - nie, musíte postupovať často spoločne a podľa pravidiel. Za zmienku stojí potreba napĺňať nádobu s krvou a tú niekam vsunúť, dostanete sa tak ďalej. Často to vyžaduje spoluprácu a asistenciu, na akú sú mnohokrát boti prikrátki. Nechápte ma zle - do istej miery fungujú. No často prekvapila ich nemotornosť.

Lepšie sa pracuje spravidla so živým hráčom - tu je však nutné inteligenciu ihneď dva razy podčiarknuť! Skúsení účastníci z režimov CTF (boj o vlajku) vedia o nutnosti asistencie pri presune náležitého predmetu. Tu sa také deje so spomínaným krvavým sudom, ale sú aj iné úlohy - zbieranie duší, ich presun a podobne. Nehovoriac o súboji s väčšími démonmi, ktorí vedia požierať duše a nadobro vyhodiť hráča z aktuálnej hry, bez možnosti návratu na svet. Veľké príšery, obzvlášť na vyšších náročnostiach, porazíte len vtedy, ak spolupracujete alebo ste vybavení super schopnosťami.

Pri testovaní som mal pravidelne poruke živého hráča, buď kamoša, alebo náhodného jedinca. Často nám asistoval jeden bot, ale takisto som vyskúšal zámerne hru len s botmi a na niektoré miesta som sa s nimi dostal len ťažkopádne - alebo vôbec. Dokonca som raz musel použiť reštart misie, pretože som sa dostal do istej klietky pre nejaké predmety a boti sa tam teleportovali za mnou a ostali sme tam zatvorení. Umelá inteligencia tu dobre funguje ako záchranný balíček - ak umriete, objavia sa boti pri vás a vrátia vás medzi živých. No ťažkopádnejšie úlohy zvládajú len veľmi kostrbato.

Samostatnou kategóriou sú finálni bossovia. Ruku na srdce, už dlho som nebojoval s takými nudnými panákmi - sú veľmi rutinne až nudne navrhnutí. Nie dizajnovo - to ujde a dokonca sa to hodí k celkovému dizajnovému nastaveniu. Herne ide o čistú repetetívnosť a zbytočne to dlho trvá. Uhýbate sa, hádžete výbušné sudy, strieľate, skáčete po plošinách a snažíte sa nájsť slabé miesto protivníka. Zatiaľ čo mydlenie bežných príšer spoločne s ich väčšími sprievodcami je mimoriadne zábavné, tak súboj s bossmi je na opačnej strane kvality a zábavy.

Medzi výrazné negatíva by som zaradil aj kampaň - tá sa v podstate ani nedá považovať za kampaň v bežnom zmysle, ako by sme ju v súčasnosti definovali. Sami autori ju označujú ako RAID, takže je to súbor troch kapitol rozdelených ešte na tri podúrovne. V zásade záleží na tom, od toho čo očakávate. Nejaký príbeh to má, niekto tam niečo hovorí, no vás ako hráča zaujíma jedine to, kedy môžete konečne vypáliť z toho svojho ťažko zakúpeného raketometu.

Vraciame sa k úvodu - ak by som chápal koncept titulu ako vedľajšiu odbočku série, tak prosím, je to OK. No ako forma rebootu, ťažko. Navyše je záporom veľmi obmedzená herná doba. „Kampaň“ počíta s opakovaným hraním, no aj tak prirýchlo omrzí. Bonusom môže byť súbor náhodne generovaných misií v takzvanom roguelike režime. Čiže máte generovaný prednastavený súbor niekoľkých arén v rôznom poradí. Tie sa svojou štruktúrou nemenia. Vždy si vyberáte sv úrovniach, o čo bojujete (peniaze, špeciálne schopnosti zbraní, elixíry…). V úvode si zvolíte vybranú dvojicu zbraní a na konci vás čaká spomínaný boss. To je všetko. Stačí to súčasnému konzumentovi? Ak si k tomu priradím, že nejde o Free2Play titul, tak musím otvorene povedať - NIE. Nestačí a nemalo by to byť pravidlom. Hoci na druhej strane oceňujem absenciu mikrotranzakcií - drobných poplatkov.

Zbrane si môžete vylepšovať a pokiaľ ich bude používať v prednastavených raidoch, tak si čochvíľa vylepšíte každú jednu do sýtosti. Na začiatku nemáte odomknuté všetky zbrane, ale nie je zložité sa k ním rýchlo prepracovať. V samotnej hre využívate vždy iba dve zbrane na diaľku zároveň - s tým, že si volíte špeciálnu schopnosť t.j. napr. viete zamraziť protivníkov, alebo pribudne režim granátu a podobne. Opäť hre dodáva isté čaro, že môžete mať naraz iba dve zbrane a volíte si svoju obľúbenú dvojicu - napriek tomu, to ide proti pôvodnému duchu série. Nevadí, zvykneme si, koniec-koncov, má sa kráčať s dobou a nie proti prúdu. 

Čo ma milo prekvapilo, bolo obmedzené množstvo munície, čo som od takéhoto typu hry v dnešnej dobe nečakal. Naozaj sa mi veľakrát stávalo, že som musel taktizovať. Nie som superhrdina s nekonečným množstvom munície, takže volím raketomet proti silnejším potvorám, samopal proti bežnému druhu a kde sa dá, rozumne používam zbraň nablízko. Ide  milý prvok skvalitňujúci priebeh zážitku. Zároveň treba rozmýšľať nad tým, kedy vyhľadať predmety, ktoré vám vo vhodnej chvíľke dodajú muníciu alebo životy, prípadne vyvolajú totem, ktorý priláka všetkých démonov na jedno sústredené miesto.

Grafická štylizácia hry mi plne vyhovuje a pripomenula mi slávne časy prvého dielu Quake. Takéto zázemie oceňujem a želal by som si sólo príbehovku v takomto duchu. Pokojne môže niesť názov Painkiller. Obávam sa však, že moja túžba zostane nenaplnená. Už som bol presýtený rôznych tzv. boomer shooterov, teda hier, ktoré sa vracajú k trendu doomoviek, ale spolu tým aj k retro grafickému kabátiku. Nie pre srandu si kupujeme nové grafické karty, správne? Jedným dychom by som zhrnul aj audio stránku - tá je obstojná. Popravde, dostačujúca a autori ju nepokazili, avšak ničím originálnym asi neprekvapí.