Poznáte výraz Superhero fatigue? Označuje únavu publika superhrdinským žánrom. Vrchol tento fenomén dosiahol okolo roku 2023 a doteraz vlastne trh nie je v takom stave, ako bol na vrchole MCU slávy. Vidieť to môžeme nielen v kinách, ale aj inde. Ale odkaz je jasný. Marvel kedysi dokázal natočiť čokoľvek a ľudia sa do kín valili v húfoch. Teraz natočí aj dobrý film, ktorý si ale divákov nenájde. A DC je na tom snáď ešte horšie. Ale je to naozaj únava superhrdinami ako takými, alebo len ľudia nevenujú svoj čas tým správnym superhrdinom?

Dispatch nie je žiadna novinka, je to jedna z najlepších a najlepšie hodnotených hier minulého roka. Zaslúžene. Takto sa má robiť moderný superhrdinský materiál. Je tak dobrý, že by fungoval bez ohľadu na médium - tento istý príbeh by zafungoval vo filme aj na stránkach komiksov. Akurát herná forma tomu pridala trochu interaktivity. Ale naozaj iba trochu. A prečo teda píšeme o hre teraz? Switch hráči si na hru museli počkať trochu dlhšie. A ono sa oplatilo čakať, ale vlastne ani nie až tak a radšej by ste mali siahnuť po inej verzii.

Je to síce animované a vizuálne to veľmi pripomína éru osemdesiatkových ranných víkendových animákov, ale toto nie je pre deti. Skôr je to pre tých, ktorí boli vtedy deti. U nás ten fenomén nebol až taký veľký, respektíve v 80. rokoch žiadny, ale po páde komunizmu sme tu mali aspoň Káčerovo, Rozprávkovú jazdu, Saber Ridera a ďalšie, ale v Amerike to bola už predtým iná liga - Transformers, He-Man, Thundercats, Voltron a ďalšie. Práve spomienky na toto všetko sa vynárajú už po prvom pohľade na Dispatch. Ale toto naozaj nie je pre deti. A vlastne ani táto recenzia.

A rovno prejdime k jednému veľkému negatívu, ktoré ja ale prítomné len na Nintendo platformách. Dispatch ako hra pre dospelé publikum operuje s dospelými témami. Jednak tu máme všetky tie pekné alegórie o dôležitosti druhých šancí, spolupráci a súdržnosti a podobne. Ale tiež je to celé veľmi realistické v spracovaní postáv, ktoré rozprávajú tak, ako by v rovnakých situáciách rozprával asi každý. To znamená enormné množstvo vulgarizmov. Ale nielen to. Je tu tiež obrovské množstvo nahoty - prsia, genitálie, vlhké sny s masturbáciou a podobne.

Respektíve to tu nie je, ale malo by to tu byť. Inde to nájdete, Switch verzie majú všetko toto cenzurované. A kým vulgarizmy si viete zapnúť, vizuálna cenzúra sa vypnúť nedá, takže v mnohých scénach vidíte len čierne obdĺžniky. Teraz nejde o to, že by som sa túžil pozerať na animovanú „erotiku“. Ale tu to nie je samoúčelné. Je to súčasťou autorskej vízie, ktorá ladí s naturalistickým zobrazením tiel a vulgárnym vyjadrovaním. Dospelá hra pre dospelé publikum. A ja som dospelý hráč, no nemôžem to vidieť. Toto je za mňa obrovský negatívny bod.

Pritom začínam chápať dôležitosť možnosti zapnúť si nejakú tú cenzúru. Ak hráte hru a okolo vás pobehuje dieťa, nemusíte počúvať slovník ako z filmov Tarantina či Kevina Smitha. Je fajn si vedieť to vypnúť. Ale rovnako je veľmi dôležité, aby to tam bolo. Tie scény, tie scenáre aj s kvetnatým vyjadrovaním robia z tých filmov to, čím sú. Je to súčasťou celkovej vízie autora, ktorá tvorí kompletné dielo. Akurát tu sa niekto rozhodol, že vám, dospelému publiku, nedá možnosť zažiť tú víziu. Pritom niektoré tie scény sú dôležité vo svojej plnej podobe, lebo to nie je len o bradavke, ale o celkovom dianí, vzťahu, aktuálnych dialógových možnostiach, ktoré si postavy zapamätajú. Nedostanete ani tú neškodnú bradavku. Respektíve to ani nie je bradavka, ale dvorec a tá scéna má naozaj zmysel, lebo je o reakcii hráča a jeho postavy, čo si volíte sami. Choďte do PC verzie, tam tento nezmysel nie je a môžete si cenzúru vypínať a zapínať podľa chute.

Ale poďme od toho zlého k tomu dobrému. A našťastie to je takmer celý zvyšok hry. príbeh vás zavedie do fiktívnej verzie Los Angeles, kde sú superhrdinovia bežnou súčasťou života. Ale bohužiaľ to isté platí aj pre superzloduchov. Mesto tak pravidelne zažíva nepokoje, no našťastie sa môže spoľahnúť na naozaj mocných hrdinov a jedným z najväčších je Mecha Man. Už tretia generácia Mecha Mana, Robert zdedil obrovský mechanický oblek po otcovi a dedovi, akurát možno nemá úplne ich sebavedomie či náturu. Hnaný pomstou sa bezhlavo pustí do boja, ktorý nemôže vyhrať a skončí zle.

Oblek je v háji a Robert musí začať odznova. Ako skúsený superhrdina však nemusí skončiť na ulici, ale dostane šancu pomôcť iným ako dispečer agentúry SDN, ktorá ponúka superhrdinské služby svojim predplatiteľom. Predstavte si to tak, že si platíte mesačne nejakú sumu a za to si môžete zavolať tím superhrdinov, ktorý vám znesie mačku zo stromu. Ale poslúžia aj vtedy, keď vás napadne nejaký zloduch. Akurát teda nie ten Robertov tím. Ten je zložený z úplne vyhorených a zlých zloduchov. Ako hrdinovia sú tak ešte horší. Sú tak zlí, že by ich do filmu nechcel ani James Gunn a ten rád siaha po Déčkových postavách z komiksov. Možno aj preto sa tento tím volá Z-team.

Robert je pre nich outsider, oni sú zas outsideri preňho. Ale musia spolupracovať, lebo sa chce Robert dopracovať k novému obleku a ten nesúrodý tím podivných postavičiek možno niečo aj naozaj dokázať. Možno. K tomu im treba trochu pomôcť a je na vás, ako sa k tomu celému budete stavať. Vy sa totiž stanete Robertom, budete rozhodovať a formovať jeho vzťahy. Môžete si rozbehnúť romancu na pracovisku, niekoho si môžete znepriateliť, iných zas môžete motivovať, aby sa stali lepšími verziami samých seba. Oni si totiž tie vaše rozhodnutia a dialógy budú pamätať.

Zdá sa vám to povedomé? Za Dispatch stoja ľudia z pôvodného Telltale a nie len tak niekto. Sú to ľudia, ktorí pomedzi to všetko stáli za The Wolf Among Us, najlepším počinom od Telltale. Skúsenosti s netradičným a vlastne aj drsným komiksom sa preniesli aj tu, ale pribudlo aj niečo unikátne. Na jednej strane tu máte interaktívny film, kedy postavu neovládate, ale robíte rozhodnutia, volíte v rozhovoroch a hra vám raz za čas oznámi, že niekto si niečo zapamätá. Sú to zmysluplné voľby a rozhodnutia. Konce sa síce až tak nelíšia, ale vzťahy a zážitky pri prechádzaní hej. A o nich to hlavne je.

No a potom je tu tá druhá časť, ktorá je vlastne manažmentová. Robert ako dispečer raz-dvakrát za epizódu sadne za počítač s mapou mesta a vysiela svojich zverencov na úlohy, ktoré si vyžadujú rôzne skilly. Každá postava má 5 atribútov, v niektorých je silná, v iných slabšia. A vy musíte na danú úlohu nasadiť správnu postavu alebo tím postáv. Často sa úlohy prelínajú a postavy potrebujú aj oddych. Inokedy ich zase demotivujú v akcii vaše rozhodnutia z príbehových scén. Prípadne sa môžu zraniť pri neúspešnej misii. To všetko má vplyv na ďalší úspech a poprekladané je to hackovacími minihrami, keďže je Robert ako bývalý Mecha Man skúseným technikom schopným poradiť si s mnohými problémami aj na diaľku.

Trochu ma mrzí, že je úspešnosť na misiách stále náhodná, čo vás vie nasrdiť hlavne ku koncu. Už máte pekne vylevelované postavy, vhodne využívate aj boosty (káva na okamžité vyriešenie únavy, ďalší boost na vyliečenie a podobne) a už viete aj správne voliť postavy. Ale niektoré úlohy aj tak nesplníte, lebo sa skilly vašej postav y kryjú s potrebnými skillmi na úlohu len na 90% a náhodou vám „puk“ výsledku padne mimo prekrytej zóny. Možno by sa dal vymyslieť aj trochu lepší systém, kde by hráč mal aktívnejšiu rolu, ale aj tak je to zábava.