Staré grécke báje a povesti som ako dieťa miloval, či už v klasickejšej knižnej verzii, alebo ako animované filmy od Disney. Nehovoriac o hranom seriáli Herkules s Kevinom Sorbom v hlavnej úlohe. Celkom ma preto potešila hlavná téma/zápletka Resonance: A plague Tale legacy - objavovanie príbehu Minotaura, Thésea či Ariadny. Samozrejme, prepojenie na chorobu z hlavnej hernej série existuje, ale je tak zaujímavo zakomponované, že je lepšie, ak si ho hráč objaví sám.

Najväčšmi som sa bál hernej náplne - a to aj po recenzentskej preview verzii, pretože boje boli vtedy síce zábavné, ale pomerne rýchlo omrzeli. Žiaľ, potvrdilo sa - sú mechanicky v podstate dobre spracované a v istom ohľade aj revolučné, avšak je vidieť, že vývojári s týmto žánrom nemajú skúsenosť a nevedia ich spracovať zábavne nadlho. Ide o to naučiť sa odrážať v správnom momente útok nepriateľa, správne ho reťaziť a ideálne zabiť čo najviac slabších jedincov, pretože každé ich zabitie vám dodá bod života. Ak sa to skombinuje s odskakovaním a rôznymi inými barličkami, vzniká dosť nudný tanec. Skrátka a dobre, autori to mysleli dobre, ale hra sa na tom nedá postaviť, preto mi pripadali súboje s bossmi najnudnejšie z celej hry. Našťastie ich nebolo tak veľa.

Kam zmizol stealth?

Po kradmom pohybe a tichučkom presúvaní sa po mape sa nezľahla zem, avšak nepatrí do častí so súbojmi - tie sú akčné na maximum. Avšak jedna entita, vychádzajúca z hĺbky temnôt a dávnych mýtov, vám bude naháňať strach a bude sa nutné pred ňou ukrývať. Opäť je tu téma svetla - tentoraz je vašou záchranou. Neskôr budete mať schopnosť pomáhať si lúčom a odstrašiť, či načas zneškodniť protivníka. Schovávať sa za prekážky? Jasné! Je to teda tradičné Plague Tale? No nie úplne. V podstate ide o príbeh, ktorý má rozvíjať tému nákazy, tak veľmi dobre zvládnutú v pôvodnej hre. Osobne si myslím, že to nebolo nutné, pretože sa forma trochu mení, a to nielen po žánrovej zložke, ale aj takým spôsobom, že to teraz dáva oveľa menší zmysel. V stredoveku prenášali mor a nákazu potkany. Avšak v staroveku to mohlo byť niečo iné - a tu to škrípe.

Odhliadnuc od prepojenia na nosnú myšlienku série, titul, samostatne, funguje. Dominantou je ostrov Kréta a jeho krásy alebo skôr podzemie a až desivé priestory. Pochopiteľne sa z hry nestáva horor, ale občas sa zľaknúť a mať nepríjemný pocit, to sa tu udeje. Nerád by som prezradzoval niečo, čo by si mali hráči objaviť sami, tak len naznačím, bude vás čosi naháňať. A to niečo si vás nájde, ak sa budete pohybovať hlučnejšie, ak budete zanechávať stopy. Dá sa pred tým utiecť, preskakovať prekážky, zapaľovať svetelné lúče, len vás to nesmie chytiť. Tieto pasáže vzdialene pripomínajú aj sériu Uncharted - kvôli akčnejšiemu vyzneniu. Časť prejdete v pokľaku a zbytok sa rozbehnete, hudba sa zrýchli a vám naskočí husia koža.

Boje sú tu také zásadné, až to občas zabolí. Dôkazom je, že na ostrove nachádzate aj miesta, ktoré nie sú potrebné pre príbeh, rôzne zákutia a truhlice, kde môžete nájsť iné meče alebo úlomky kopije. Každá zbraň má inú nepatrnú výhodu. V zásade ide len o takú kozmetickú zmenu, ale poteší. Rovnako zbierate prívesky, náušnice, náramky, prstene… a každý z nich vám pridá mikro šancu napríklad na kritický zásah. Hoci hra nie je RPG takmer v žiadnom ohľade, priestor tu dostane aj vývojový strom. Opäť ide o drobné vylepšenia, kedy zbierate body Resonance (tie nachádzate úplne všade). Vymyslené je to dosť nudne a nezáživne. Skrátka idete po mape a náhodou si všimnete niečo, čo zdvihnete a hurá, máte bod. Občas mi pripadalo, že autorom došli nápady alebo chuť niečo spraviť inak a lepšie.

Zatiaľ čo pôvodné hry boli plné nápadov a pôsobili ako fenomén, ktorý nejde s davom a našiel si vlastnú cestu akou ísť, a preto zaujal, pokračovanie Resonance sa prikláňa viac hlavnému prúdu. A preto si myslím, že sa v ňom stratí - obzvlášť pri konkurencii, ktorá čoskoro príde, ako je napríklad Wolverine od Sony. Príklon k akčnej zložke som najprv vítal, no úprimne, skôr som dúfal v niečo také, aké bolo v The Last of Us - luk, kuša, kradmý presun, a tak podobne a nie akčná sekačka. Na to je séria God of War a podobne. Do série o objavovaní zlej nákazy mi to veru nesadlo. A to aj napriek tomu, že samotný súbojový systém nie je zlý a je do istej miery aj zábavný.

Hry so svetlom

Hádanky a puzzle sú nápadité, a pritom vôbec nie zložité. Tie tu sadli naopak veľmi a oceňujem autorov zo štúdia ASOBO, že to vzali pomerne jednoducho. Počas preview verzie som sa oveľa viac strácal a nechápal som, čo odo mňa autori chcú - tam som však naskočili rovno do piatej kapitoly. Vo finálnej verzií je všetko také, aké má byť a verím, že sa hráči strácať nebudú. Dá sa nastaviť miera frekvencie rád a ich konkrétnosť. Čiže ak si nebudete vedieť úplne rady, stačí počkať a postavička niečo vyriekne a naznačí - to už poznáte z iných hier.

Hádanky nie sú zložité, to nie. Ide napríklad o variáciu na prepájanie trojíc, kedy budete musieť hľadať správne tri farebné mody - červená, modrá, zelená a tým nájsť správne miesto. Alebo je to presúvanie svetelných lúčov na správnu pozíciu. Občas sa budete hanbou prepadať, že ste na riešenie neprišli skôr, ale ja som väčšinou netápal dlhšie, než bolo nutné. Jedna hádanka mi však spôsobila vrásky na čele, ale aj tá sa nakoniec dala vyriešiť. Šlo o nájdenie v hodnej kombinácie - štít, symbol a postava. Ale nebudem zachádzať do detailov.

Občas vám lúštenie hádaniek prekazí nástup bojovníkov a nepriateľov, tých pozabíjate a zas sa venujete tomu zaujímavejšiemu. Celkovo koncepcia a naratívny dizajn je dobre postavaný a dokonca ku koncu nehrozí nekonečný príval protivníkov, ale asi aj autori pochopili, čo je pre hru podstatnejšie - príbeh.

Mýty a legendy

Neviem, čo budú robiť všetci tí extrémni konzervatívci, ak si zahrajú tento príbeh a dohrajú ho dokonca, resp. stačí do určitého momentu. Nejde o to, že by sa úplne prekopal mýtus o Minotaurovi, hoci tak vlastne tvorcovia spravili. Stále je tu niť, strach, kráľ, ostrov, podnebie, dokonca aj rodinné zázemie zostáva nezmenené, ale čo ak by som povedal, že nie všetko je také, aké by malo byť? Po Nolanovej Odysei a Helene s čiernou pleťou ide o citlivú tému a tu ide o čosi podobne kritické, ale dáva v zásade väčší zmysel. Príbeh si rozlúsknete  - oplatí sa to.

V úlohe Sofie, ktorá sa stala obľúbenou vedľajšou postavou v druhom diele, sa vraciate dozadu o pätnásť rokov a objavujete jej životný príbeh a to, že nie je náhodou, že stretla Amiciu a Huga. Tu v skratke nadväznosť na predošlé hry končí a rozvíja sa výlučne príbeh Sofie. Tá má prepojenie na nákazu, respektíve nevie, o čo ide, no vidí výjavy z dávnej minulosti - konkrétne z dôb antického Grécka. Neskôr ako dospelá, po tragických udalostiach, sa vydáva spolu so svojou ryšavou kamarátkou na ostrov Kréta objaviť tajomstvá, ktoré tam zanechal jej otec.

Prečo súboje nefungujú?

Prepojenie príbehu a množstva súbojov je tu podobne nelogické, ako to bolo v novom prepracovaní Tomb Raider (2013, alebo v sérií Uncharted. V tých hrách išlo o ľudí, ktorí neboli zlí a nepovažovali sa za vrahov, prípadne boli popisovaní ako empatickí a uveriteľní. Mali pocity, výčitky svedomia a strach. V hernej rovine sa riešila masívna streľba a hordy protivníkov, ktorí sa priam teleportovali a nelogicky množili. Podobnú „nelogiku“ zažíva Sofia o to viac, že nebojuje ani tak s protivníkmi, ale v zásade s jej vlastnými, ktorí sa od nej odtrhli a vôbec nerozumiem tomu, ako by bolo reálne toľko nepriateľov nakopiť na ostrov. V tejto hre oveľa viac než v inej je nutné sa odtrhnúť od reality a povzniesť sa nad tým. Pretože ak to dokážete, pod povrchom sa nachádza veľmi dobrý príbeh, ktorý by som si možno rád aj prečítal v knihe.

Tajomstvá ostrova Kréta, nákaza, vtelenie sa do postáv z minulosti. V podstate vidieť v reálnom čase tri roviny - vy ako hráč v súčasnosti za monitorom, potom Sofia v stredoveku a Theseus v antike. Dovolím si tvrdiť, že všetky tri roviny ponúkajú to isté - pohľad na ľudskosť a to, že my ako ľudia sa nemeníme. Rieši sa len miera rozvoja technológií a poznania. Stále je tu závisť, nutnosť dokázať si niečo, ego a podobne.

Grafická prezentácia a technické spracovanie je perfektné. Napokon to už dokázal predošlý počin, avšak v recenzentskej verzií boli  isté technické problémy, ktoré sa dajú veľmi ľahko opraviť. Občas som sa zasekol do textúry, niekedy sa nenačítal dobre nejaký skript a rozmýšľal som, či ide o chybu alebo zámer a podobne.  V zásade sú to veci, ktoré by vo finálnej verzií nemali byť, hlavne preto, že nejde o otvorený svet, ale o pomerne lineárnu záležitosť. Čo žeriem najviac, sú emócie a vykreslenie pohľadu na tváre postáv - to ako sa smejú, boja alebo prežívajú dialóg - to je skvelé a myslím si, že je to veľmi dobré. V čom je hra slabšia, sú krajiny - kým pár rokov dozadu som z grafického prevedenia Plague Tale padal na zadok, dnes som si už asi zvykol. Obzvlášť slabšie hodnotím temné priestory, tam občas akoby na textúry vychádzal menší rozpočet. Dokonca som veľakrát skočil a umrel len preto, že som išiel na miesta, kde mi autori nechceli dovoliť ísť, hoci to vyzeralo ako dostupná možnosť.

Hudobný sprievod mi hrá na Spotify aj počas písania recenzie a asi sa stane mojím obľúbeným pre písanie článkov - ženské vokály príjemne dokresľujú atmosféru a znejú príjemné nerušivé melódie. Rozhodne jeden z tých soundtrackov, ktorý neurazí, nenadchne, ale je ideálnym kamarátom na dlhšie časy - aj mimo samotnú hru. Ktosi sa vyjadril, že ideálna hudba k filmu je taká, ktorú si ani nevšimnete - neruší - a to sa tu podarilo.