Tento svet bez nás dokáže pokračovať ďalej, ale my bez neho nie. Často omieľaná myšlienka a z nejakého dôvodu prvá vec, ktorá mi napadlo, keď som začal hrať Keeper, netradičnú novinku od Double Fine. Keď som videl všetku tú krásu v zásade úplne spustošeného sveta bez jedinej živej duše. Toto je bez debát najkrajšia post-apokalyptická hra, aká kedy vznikla. Jej svet prekypuje krásou, je tu toho tak veľa a hlavne života. Akurát teda nie ľudí. Ale ako hra ukazuje, bez nich to je asi aj lepšie. Nie je to priamo nejaký nosný motív, to vôbec, len osobný dojem. Fakt som nevedel, na ktorú časť obrazovky skôr pozerať.

Keď sa povie Double Fine, pre mnohých to je hlavne Tim Schafer, legendárny tvorca kultových adventúr a aj osobne veľmi príjemný chlapík. S touto hrou však veľa spoločného nemal. Otcom projektu je Lee Petty- ten za roky v biznise pracoval na kadečom, od Slave Zero cez Brutal Legend po Gone Home alebo Psychonauts 2. Ale keď nejakej hre sám šéfuje, je to niečo naozaj unikátne. Napríklad Stacking alebo bezhlavá metroidvania Headlander. Keeper je však ešte osobitejší. A rozhodne aj osobnejší.

Žijeme vo svete plnom nenávisti, ktorá sa stala doslova komoditou. Viete, ako v takom svete padne hra, v ktorej sa môže maják spriateliť s vtákom a vydať na spoločné putovanie? Ako balzam na dušu. Toto je hra o tom, že aj v niečom zničenom a spustošenom vie byť niečo krásne. A môže sa stať niečo krásne. Významov príbehu v hre môže byť kopa. Každý z nás si z nej môže zobrať niečo iné a v mnohom to bude určite nadinterpretácia, ale treba kvitovať aj to, že na to hra dáva priestor. Môžete si ju užiť ako netradičný filozofický traktát, môže to byť pre vás jednoduchá cesta priateľstva.

Všetko je tu netradičné. Úplne všetko. Veď už len to, že je hlavnou postavou maják, to ste doteraz asi ani nevideli. Nie je to však len nejaký obyčajný maják. Je to posledný maják. Respektíve posledný, ktorý v tomto spustošenom svete ešte vôbec stojí a jeho svetlo ešte svieti. Veky bol na svojom brehu sám, len si tak stále, ale teraz musel zakročiť. Okolo letel kŕdeľ podivných vtákov, ktorých naháňalo roju podobné, hrozivé a fialové...niečo. to niečo na nich útočilo, ale maják zasiahol vďaka svojmu svetlu. Odohnal Wither, tú fialovú entitu, a zachránil Twiga.

Zelený vták s podivným zobákom mu bol odvtedy vďačný, urobil si na majáku hniezdo a stali sa nerozlučnou dvojkou. Dokonca sa spolu vydali na cestu. Ako sa môže maják vydať na cestu? No normálne, poriadne sa nakloní doľava, potom doprava, otrasie sa, narastú mu nohy a aj keď nemotorne, predsa len aspoň nejako začne chodiť. Ale nebojte sa, stačí pár prvých nesmelých krokov a maják sa to naučí. Stále bude trochu nemotorný, ale aj ten pohyb má isté kúzlo. Keeper je hra vystavaná na detailoch a čím viac si ich všimnete, tým viac vás pohltí.

Už viackrát som písal, že toto je hra o ceste. Akej? Dlhej, kľukatej, náročnej, emotívnej, ale hlavne atmosférickej. Hra ponúka takmer 40 kapitol v niekoľkých aktoch, pričom sa za tú dobu niekoľkokrát zmení podoba hlavnej postavy. Nechcem príliš spoilovať, aj to je čaro objavovania hry Keeper, ale príde tu a pár šokov, no hra vždy dokáže pokračovať a predstaviť pred vás niečo nové. Niečo, čo výrazne zmení hrateľnosť, zavedie vás do nových kútov herného sveta, prípadne prinesie aj nový (nielen emočný) náboj.

Takmer 40 kapitol asi znie ako dosť veľa, čo? Koľko by hra podľa vás mala vydržať? 20 hodín? Viac, menej? Niektoré tie kapitoly sú pomerne krátke, ale intenzívne. Iné sa zase dlhšie ťahajú a ponúkajú toho viac. Celkovo je tak herná doba nejakých 8 hodín na bežné prechádzanie. Čo to znamená? Hráte ako obyčajný hráč, ktorý sa neženie hneď na prvý pokus do každého kúta, aby objavil všetko a skúsil vyzobať každý achievement. Aj tak toho objavíte naozaj kopu, vyzbierate kopu achievementov a pohodovo si užijete hru. Ak chcete všetko, bude to nejakých 10 hodín. Ani jedno z týchto čísiel ale rozhodne nie je zlé.

Čo teda Keeper vlastne je? Hra, ktorá sa náramne snaží nezapadnúť do bežných žánrových škatuliek. Možno by to mohla byť platformovka, ale platforming tu nie je. Ani si pod ňou nepredstavujte adventúru, tradičné prvky tohto žánru by ste tu tiež hľadali len márne. Tak čo to vlastne je? To je ťažké opísať. Čiastočne aj preto, že to je každú chvíľu niečo iné. Najčastejšie zakomponovaným prvkom sú však rôznorodé hádanky. Možno občas ani nebudete vedieť, že riešite niečo, čo je vlastne hádanka. Idete hrou, pred vami je prekážka, trošku pohnete hlavou a prekážka je za vami. Už dávno som nevidel hru, ktorá by tak krásne maskovala puzzle prvky s jednoduchou interakciou.

Nemáte dojem, že niečo riešite. Nemáte dojem, že je pred vami nejaký problém. Je to len súčasť prirodzeného progresu vpred, kde sa ani na sekundu nezastavíte. Pritom hra vám nijako nevysvetľuje, čo máte robiť. Teda hej, keď prídete na miesto nejakej interakcie, povie vám, že stlačením triggeru zosilníte svetelný lúč majáka. Ale nepovie vám, kam máte ísť, čo máte robiť, prečo to máte robiť. Sami na to prídete, lebo je hra tak dobre navrhnutá. A to platí naprieč podobami, ktoré si postupne osvojíte. Vždy je všetko prirodzené, intuitívne, chytľavé.

A tá variabilita, z tej sa vám až zatočí hlava. Variabilita herného obsahu, hádaniek a aj činností, ktoré robíte, len prirodzene vychádza z variability sveta, ktorá je obrovská. Navštívite kopu snových svetov, neraz každý s vlastnými pravidlami, vlastnými výzvami aj možnosťami. Od pochmúrnych jaskýň cez mestečko umiestnené v časových glitchoch (ktoré dostanete možnosť ovládať) až po prostredie plné ružových obláčikov, ktoré môžete na seba brať a nechať sa nadnášať. Lesy, hory, sneh, slnko, voda alebo záverečná psychedelická cesta, na ktorej si pripadáte, že ste písmenko v úvodnej sekvencii Doctor Who zo začiatku 70. rokov. Okolo vás sa striedajú tvary, farby, celé sa to točí a vy letíte vpred. Dokonca to pôsobí ako z nejakej úplne inej hry.

A do toho všetkého ešte Twig. Naňho by som takmer zabudol. Drobný zelený vták vám dokáže pomôcť v situáciách, keď treba niečo naozaj spraviť. Vášmu majáku síce narástli nohy, ale už nie ruky. Je nutné niekde potočiť kľukou? Pošlite tam Twiga. A potom už ovládate jeho a točíte kľukou. Niektoré situácie si navyše vyžadujú koordináciu oboch postáv, takže naraz ovládate dve veci - svietite na nejaké miesto a s Twigom niečo vykonávate. Dokonca hra Twiga využíva aj inak a to v tom meste s časovými glitchmi. Ale to vám nechcem už vôbec spoilovať, sú to tak svieže a dobré nápady.

Po tých 8-10 hodinách sledujete záverečné titulky a ste dotknutí. Naozaj je toto hra, ktorá sa vás dokáže dotknúť. Ale v dobrom. Každého inak. Možno si aj poviete, že škoda toho konca. Chcelo by to možno ďalšie hodiny, ďalšie nápady, ďalšie unikátne časti sveta, úplne iné ako čokoľvek, čo ste doteraz videli. Je pravda, že aj mne by sa žiadalo viac, ale iba ak by sa držala takto nastavená latka kvality a nápadov. Bolo by to ale možné? Neviem, z tohto pohľadu je koniec asi tak „akurátny“. Ale poctivo divný.