Už sa vám niekedy stalo, že ste varili presne podľa receptu, všetko papierovo vyzeralo správne, no jedlo nakoniec nedopadlo dobre. Správny postup, dobré suroviny, ale výsledok jednoducho nechutí. V čom je problém? Občas je to možno aj ťažké definovať. Naozaj niekedy veci „na papieri“ vyzerajú tak, že by fungovať mali. Spĺňajú to, čo by spĺňať mali. Len to jednoducho nefunguje. Netýka sa to len jedla, ale aj zábavného priemyslu. Určite poznáte také filmy a aj také hry. Medzi ne sa teraz zaradí ďalšia - Shadow Labyrinth.

A dokonca ma to aj trochu mrzí. Bol by som veľmi rád, keby sa mi táto hra páčila. Predpoklady tu sú, navyše berie naozaj netradičný prístup k jednej z najznámejších herných značiek vôbec - Pac-Man. Možno to tak nevyzerá, ale naozaj to tak je. Shadow Labyrinth je najnovšou a doteraz najtemnejšou adaptáciou legendárneho Pac-Mana. Vychádza zo seriálu Secret Level na Amazone a ak ste ho doteraz nevideli, tak si pozrite. Berie si haldu známych značiek a spracováva ich občas až nečakaným spôsobom, kde práve Pac-Man epizóda patrí medzi tie najoriginálnejšie. Je temná, drsná a s nečakaným zvratom.

Podobné to je aj tu. Zo svojho pohodlia sa zrazu ocitáte v neznámom a už na prvý pohľad nebezpečnom svete, kde je jediným vašim spoločníkom žltý puk. On vás tam povolal, no neoslovuje vás menom. Ste preňho len Swordsman No. 8. Prečo to číslo? To sa dozviete, ale niečo málo to už naznačuje. Žltý puk vás potrebuje. A vy zas potrebujete jeho. Len spoločne sa odtiaľto dokážete dostať. Cestou naprieč týmto nebezpečným svetom sa ale objavujú aj iné postavy. Majú svoju agendu, pomaly teasujú viac z príbehu a vy už tušíte, čo sa vlastne deje. No do toho ešte ten svet veľkých mechov...

Čože? Mechov? Áno, je tu naozaj pestrý mix všetkého možného, čo sa pretavilo aj do hrateľnosti. No kým príbeh funguje tým, že sú tam rôzne náznaky, vrstvy, prelínajú sa veci a pomerne pekne sa to rozpletá, v hrateľnosti už tento mišmaš často nefunguje. Respektíve nie až tak dobre, ako by ste dúfali. V základe je to metroidvania. To sa síce na prvý pohľad k Pac-Manovi až tak nehodí, no je to populárny žáner, dokonca teraz ešte rastie, takže jasná voľba. A papierovo by to malo aj fungovať. Niekoľko naozaj komplexných rozsiahlych svetov, medzi ktorými sa budete pohybovať a vďaka novým schopnostiam sa postupne dostanete ďalej a ďalej.

Takže máme základ. K tomu si pripočítajte veľa sekania nepriateľov. Predsa len je z vás v hre Swordsman, takže sa skoro dostanete k špeciálnemu meču, ktorý sa stane vašim hlavným nástrojom na ceste vpred. Okrem toho ale časom získate aj možnosť meniť formu. Dokážete sa spojiť s pukom a pohybovať sa po špeciálnych líniách na stenách čo stropoch. Dostanete sa tak aj na bežne nedostupné miesta. Trochu ako Samus v Metroide, ale nie tak elegantne. No a viete sa tiež zmeniť na veľkého mecha, čo pomôže v boji proti extra odolným nepriateľom.

Takto si postupne odomykáte nové schopnosti a možnosti, aby ste prešli naozaj rôznorodé prekážky a výzvy. Dokonca sa dostanete aj do tradičného pac-manovského bludiska s duchmi, ale to sú len také bonusy na spestrenie. A to spestrenie hra bude naozaj miestami potrebovať. Čím viac času v nej strávite, tým viac budete pociťovať, že tu vlastne niečo škrípe. Možno to nebudete vedieť pomenovať, ale rozhodne to budete cítiť. Akosi sa nebudete baviť. Mali by ste sa, ale nebudete sa. Prečo? Je to všetko vlastne len dobré. Nie výborné, nie zlé, je to len okej.

Napríklad dizajn sveta nie je niečo, čo by vám utkvelo v pamäti na nasledujúce roky. Dokonca je často skôr dosť chaotický. Miešajú sa tu rôzne prvky, divočina, jaskyne, hory alebo aj futuristické základne. Ale čo z toho, keď to vyzerá všetko tak akosi rovnako. Dokonca budete ojedinele aj blúdiť práve kvôli tomu, že jedna časť levelu vyzerá ako iné. A tak stále konzultujete s mapou a zisťujete, že to nie je až tak dobre navrhnuté. Ani zle. Len okej. Tak nejako bez nápadu, fantázie. Len aby to bolo. Kopírujú sa prvky, naťahujú sa koridory, pridávajú sa pasce. Ale má to nejaký vplyv na samotnú hru a jej zábavnosť? Skôr negatívny.

A podobne to platí aj pre vizuálny dizajn hry. Tie všetky podobné chodby sú aj vizuálne veľmi fádne, všetko to vyzerá rovnako a v zásade si nakoniec uvedomíte, že nezáleží na tom, či beháte po lesoch na začiatku hry alebo po základni na konci hry. Hej, textúry sú iné, ale naozaj to robí nejaký rozdiel? Namiesto jedného odtieňa sivej pozeráte na iný. Chceli vôbec autori na tejto hre pracovať, či bolo len nadšenie z úvodného nápadu a potom vytriezvenie z toho, že to až také dobré nie je, no už to treba dokopať do cieľa.

Vlastne celá hra vyzerá tak nejako mdlo, nudne. Chyby v rámci art direction? Pravdepodobne. Neladí to spolu. Možno keby ste si tie prostredia, postavy, nepriateľov a neviem čo zobrali zvlášť, modely rozložili pred seba a pozerali sa na ne, tak vyzerajú pekne. Ale takto v hre spolu to pôsobí nesúrodo. Často takéto chyby vidíme pri nezávislých hrách, na ktorých robia dokopy traja ľudia a každý ma kumulovaných 5 funkcií, pričom ani jeden nie je grafik, takže sa môže stať, že grafika neulahodí oku. Ale toto je hra od veľkého vydavateľa, pracovalo sa na nej 5 rokov a robili na nej ľudia, ktorí majú na konte veľké značky za posledných pár dekád. To nevedeli hre vnuknúť trochu viac citu a lásky?

Hudba je zaujímavá. Lebo priamo pri hraní som si hovoril, že je fajn a dobre to ladí k hraniu, kde to pekne buduje atmosféru a dokresľuje hrateľnosť. Jednoducho jeden z tých lepších aspektov hry. Avšak po dohraní som si dal trochu odstup, píšem po niekoľkých dňoch, no už si nepamätám jedinú melódiu. Akoby som hral s vypnutým zvukom celé tie hodiny. Pritom nemôžem povedať, že by bola zvuková stránka hry zlá, to vôbec. Pri hraní sa mi páčila. Len je zjavne tak ľahko zabudnuteľná a keďže som zároveň hral aj Turbo Kid a retro Ninja Gaiden, tie v tomto zaujali oveľa viac.

Väčšinou sa pri hrách bavíme o dĺžke ako o pozitívnej stránke. Nie vždy to však platí. Shadow Labyrinth je poriadne rozsiahla hra, v ktorej sa môžete túlať a je tam čo skúmať. Často vidíte niečo v rohu obrazovky, kde sa nedá dostať. Možno zatiaľ, možno je len cesta poriadne skrytá. Sú tam nejaké vylepšenia, rozšírenie príbehu a podobné veci. A to skúmanie vás bude baviť. Možno aj viac ako hlavná cesta vpred. Len hra je až pridlhá. Dokážete v nej stráviť 20 hodín, čo je na hru, ktorá vás postupne baví menej a menej, možno až príliš veľa.

Navyše hra vie ponúknuť slušnú výzvu. Čo je v jednom ohľade dobré, lebo ňou neprejdete s prstom v nose, takže bossov musíte skúšať poraziť viackrát, odsledovať ich taktiku a prispôsobiť sa jej. Ale na druhej strane, v takejto hre, ktorá vás až tak nebaví, sa nechcete ešte aj trápiť. Zvlášť nie pri obyčajných nepriateľoch, ale pasce a strety s nimi sú neraz navrhnuté tak, že na ne musíte ísť metódou pokus-omyl. Takže prvý raz sa niekde popálite, zomriete a už viete, čomu sa vyhnúť. Ale chce sa vám? Ani nie. Nepomáha ani fakt, že je rozvrhnutie checkpointov veľmi zvláštne. Niekedy sú často rozosiate, inokedy sú medzi nimi obrovské prestávky. Ich výhoda však je, že sa tam postupne viete vylepšovať a využívať ich aj na rýchle cestovanie. Ale len tie veľké. Okrem nich sú tu aj malé checkpointy len na uloženie. Je tu tak mnoho vecí, ktoré robia Shadow Labyrinth len priemernou metroidvaniou, ktorá nič nerobí vyslovene zle, ale len okej. Dnes to ale nestačí.