Ak máte napísať postrehy z hry, ktorej korene siahajú až kdesi do čias, kedy ešte Cobain nenadviazal intímny vzťah s brokovnicou a herné časopisy sme hltali od prvého do posledného písmenka, neubránite sa nostalgii. Jednoducho to nejde. To, že sa svet Simona rozrastie o nový diel, ktorý je zasadený pred pôvodné dobrodružstvá, vzbudzovalo skôr obavy. Ale čert to ber, pozvánka od Simona sa predsa v slušnej spoločnosti neodmieta.

Cesta do praveku

Ak vám pamäť ešte slúži a zažili ste časy, kedy bolo v móde klikať na všetko a skúšať niekedy až absurdné kombinácie, spomeniete si aj na to, že to bolo často peklo plné zúfalstva. Bolo a nebudeme si teraz maľovať ružovú... ehm... minulosť. Point & click adventúry mali svojské čaro, pútavý príbeh a dialógy, ktoré arkádovým akciám chýbali. To s tým pornom v strieľačkách poznáte, nie? Simon the Sorcerer patril práve k tým kúskom, ktoré vedeli hráča vytrápiť, avšak na druhej strane ponúkali príjemne nekorektný humor a na svoju dobu pekné spracovanie.

Príbeh Simona, drzého chlapca, ktorý sa prepadol do magického sveta, bol odvážnym pokusom vniesť do dovtedy pomerne naškrobeného univerza virtuálnej zábavy niečo odlišné. Prvý i druhý diel patria medzi klenoty 2D adventúr so všetkým, čo k nim patrí. Vrátane nelogických riešení zákysov. Kedysi dávno, v dobách, kedy slovo internet v našich končinách nikto nepoznal, sme museli čakať ako na spasenie na časopisy o hrách s kompletným návodom. Áno, jednotka z 93-eho a dvojka, ktorá sa objavila o dva roky neskôr, bola v našich končinách obľúbená.

O trojrozmernom pokračovaní sa to až tak povedať nedá, hoci práve český dabing posúval hranie aspoň na mierne nadpriemernú úroveň. Možno ani nebudete vedieť o ďalších dvoch dieloch a úprimne ani vlastne nie je o čo stáť. Simon stratil svoj šmrnc a séria zapadla do oprávneného zabudnutia. Teraz prichádza Simon znovu a dokonca v podobe, v akej sa nám predstavil pri svojom prvom dobrodružstve. Simon the Sorcerer: Origins je prequel.

Fanfáry pre navrátilca

Drzý nespratník svoju rebelskú povahu neukryje. Problémy v škole, sťahovanie do nového domu a, samozrejme, prepadnutie do fantasy sveta, ktorý musí zachrániť, nájsť nejakú tú knihu a proste to nie je len tak - to je začiatok, ako má byť. Po úvodných minútach a prvej hádanke, ktorá vás naučí ovládanie (hľadanie, kombinovanie a používanie predmetov) sa presuniete do fantastického sveta za zrkadlom. Už po pár krokoch natrafíte na starého dobráka Calypsa, záporného protagonistu Sordida. Nebude mnoho ďalších postavičiek, ktoré vám prirastú k srdcu. Všetko v kvázi vtipnom prevedení. Žiaľ, zasmial som sa presne nulakrát.

Problémom nového Simona, ktorý sa odohráva pred zápletkou pôvodných dielov, nie je ani tak infantilný a pomerne nezmyselný príbeh. Dokonca ani postavy, ktorých je pomenej a sú pomerne ploché a sú tu len preto, aby si odrapkali svoju frázu a dali vám nejaký predmet. Je to samotnou atmosférou a hrateľnosťou - a to point & click adventúry milujem, no v spracovaní Smallthing Studios som také nezáživné dielko skutočne nečakal. Tam, kde by hra mala sršať humorom, som sa dočkal trápnych momentov a otrepaného búrania štvrtej steny.

Nesmierne ťažko sa popisuje, prečo to vlastne nefunguje ako v minulosti. Samotná zápletka nebola ani kedysi bravúrnym eposom spisovateľského génia, ale naivný príbeh po viac než 30 rokoch už proste nefunguje tak ako kedysi. Humor je na úrovni nepodarenej produkcie seriálov streamovacích služieb. Pomrkávanie na hráča je také ploché a nezáživné, až uráža jeho inteligenciu. Dej je rozkúskovaný do menších úsekov, ktoré samotnú zápletku nikam neposúvajú a niečo ako gradovanie je veľkou neznámou. Hranie Origins je v Simonovom podaní skrátka tak trochu nuda. Príšerná nuda, ktorej chýba už len smiech v pozadí, aby ste spozorneli, pretože toto tu bol práve humor. Ha ha.

Vezmi, choď, pozri, použi, otvor, rozprávaj sa a tak ďalej

Adventúrenie v starom štýle zostáva zachované s tým dobrým, ale aj zlým. Máte inventár, do ktorého zbierate kadejaké rárohy, kombinujete predmety a dokonca sa časom naučíte aj čarovať. Ide síce len o akoby kombináciu predmetov (oheň použijete na lampu, mráz na stekajúci blivajz za účelom šplhania po ňom alebo vietor na odfúknutie pavučín či napnutie plachiet v člne), ale vďaka aj za to. Komunikácia prostredníctvom rozhovorov sa drží tradičnej schémy dialógov v point & click adventúrach: z viacerých možností vyberiete tú najvhodnejšiu, no častokrát musíte prejsť všetky alternatívy. Rozhovorov je síce pomenej, no vzhľadom na ich patetickosť to beriem ako klad.

Zvýraznenie objektov, na ktoré možno kliknúť, cestovanie po mape zrýchleným presunom alebo skromný denník zakončujú zoznam pozitívnych správ. Hranie Simon the Sorcerer: Origins prináša so závanom nostalgickej minulosti aj frustrujúce momenty nelogických kombinácii predmetov - najlepšie ak sa dajú použiť aj v momente, kedy to hra uzná za vhodné. Občas to dáva zmysel, občas nie. Pes Chippy sa zjaví pred krčmičkou (a nikde inde) až potom, čo sa od študenta dozviete, že mu zjedol preukaz - a kým tak nespravíte, budete sa túlať sem a tam a skúšať všetko na všetko.

Podobných kombinácii by sa našlo habadej (koľkokrát ste už vidličkou otvárali dvere?), ale to už akosi patrí ku koloritu adventúr zo starej školy. Otázkou ostáva, či je to ešte zábava hrať - oponentom v druhom rohu ringu sú napríklad adventúry od Wadjet Eye Games, kde to funguje aj bez sileného klikania. A že to ide zábavnejšie, dokázala napríklad taká Deponia. Simon to jednoducho robí nezáživne a archaicky. Vzdávať mu hold za to, že ide o návrat klasiky, ktorá je tu s nami už 30 rokov, je viac než naivné.

Plastická operácia sa nepodarila

Technické spracovanie je subjektívne úbohé, pripomína skôr staré adventúrky vo flashi. Ručne kreslená grafika bez výraznejších detailov a predmetov na scéne nemá nárok na oslnenie. Prázdne lokácie obsahujú síce niekoľko interaktívnych predmetov, na ktoré je možné kliknúť, ale stále je to príliš málo. Korunu podpriemernosti nasadzujú hre postavy s výnimkou tých hlavných: ich spracovanie je nevýrazné a prosté, akoby ich maľovalo malé dieťa. Animácie pohybov sú značne zjednodušené a pripomínajú hry spred niekoľkých desaťročí. Ak to bolo cieľom, podarilo sa, no naše nároky sú dnes už niekde inde.

Omnoho lepšie je na tom ozvučenie. Výborný dabing je správne rozprávkovo infantilný, hudba optimistická a tých zopár pazvukov, ktoré budete počuť, vás nebude otravovať. Lenže stále je to príliš málo na nepríjemnú pachuť po vizuálnej stránke. Ovládanie sa drží v štandardnom režime a možno ak by boli niektoré miesta s väčšou aktívnou plochou, nikto by sa nesťažoval. Vďaka za pomoc pri zvýraznení predmetov, no napriek tomu som tú prekliatu sovu dlho prehliadal.

Hrozivé vysvedčenie

Nový Simon nie je zlý. Len je taký zúfalo nevýrazný, možno až zbytočne detinský a tlačí na pílu tam, kde by nemal. Je to cítiť najmä pri humorných scénach, ktorým chýba aspoň náznak prirodzenosti. Všetko je nezmyselne silené a ohrané, akoby príbeh vypľula umelá inteligencia. Scenár je v mnohých momentoch až zúfalo impotentný, zápletka nezaujímavá. Áno, Simon napokon ten svet zachráni a Sordid dostane do zubov a keďže ide o prequel, už teraz dobre viete, ako to celé skončí. Zbytočne strávených 8 hodín.