Ako sa mení naše vnímanie s vývojom technológií? Vieme, že kým my starší pri pohľade na disketu jasne vieme, že to je dávne PC médium spojené s kopou spomienok na skvelé hry, pre mladšie ročníky je to 3D spracovanie ikony ukladania dokumentov. A čo také fotoaparáty? Dnes ho má vo vrecku každý a volá sa to mobil, kedysi sme do nich museli vkladať filmy, dávať si pozor na fotenie, aby potom pri vyvolávaní nešla polovica do koša. Dnes je zlá fotka pár dátami, ktoré možno ani nezmažete, kedysi jedna zlá fotka predstavovala vyhodené peniaze. Na filme ste mali 36 obrázkov, neboli lacné, vyvolanie niečo stálo a rovnako aj zhotovenie fotky. Vedia si to dnes mladí ľudia predstaviť?

A ako vlastne budú chápať hry ako Fatal Frame, ktoré sú založené na technológii, ktorej neraz vôbec nerozumejú? Narábate v nej so starým fotoaparátom, do ktorého musíte vkladať rôzne druhy filmu, aby ste bojovali proti duchom. Žiadne digitálne foťáky, žiadne mobily. A ak hráte na vysokej obťažnosti, jedna zlá fotka môže neraz znamenať rozdiel medzi životom a návratom do posledného bodu uloženia. Nie je to pre dnešné deti príliš abstraktný pojem? Bola by škoda, ak by to tak bolo, aj po toľkých rokoch totiž séria má čo povedať.

Fatal Frame II: Crimson Butterfly Remake je toho dôkazom, aj keď teda mohlo to dopadnúť aj lepšie. Pôvodná hra vyšla v roku 2003, teda ešte v ére, keď foťáky na film bežne existovali, no neskôr sa vrátila v podobe remaku Project Zero 2: Wii Edition. Toto je tak už vlastne druhý remake, ale je to niečo samostatné a úplne nové. Teda, úplne nové vzhľadom na to, že to je krajšie spracovanie 23 rokov starej hry. Ale to staré jadro tam stále cítiť. V niečom je to dobré, v inom je to zlé.

Dnes sa takéto survival horory nerobia, to je jednoducho fakt. Pomalý, ťaživý, naozaj desivý a veľmi intímny, čo mu pridáva naozaj svojský nádych. Možno je dnes hra dokonca aj trochu kontroverzná kvôli tomu, o čom je jej príbeh. Ale to všetko z toho robí unikátny zážitok. Nehráte tu za machra rozdávajúceho kopačky na každom kroku ako Chuck Norris v najlepších rokoch. Hráte za dievčinu, ktorá si bez fotoaparátu neporadí ale že vôbec, takže jej zostáva len sa skrývať po tmavých kútoch a utekať.

To boli tie dobré veci. Bohužiaľ, sú tu aj také, pri ktorých si hovorím, ako je dobre, že dnes sú už hry trochu ďalej. Hrám toho veľa, ale už dlho som nehral tak topornú hru. Je tu moderné ovládanie, nájdete tu aj modernú kameru a tieto veci fungujú, tak prečo je preboha hra tak strašne toporná. Máte dojem, že sa skôr otočíte s lietadlovou loďou ako s postavou okolo svojej osi. Zasekáva sa, hýbe sa ťarbavo, mnohé jednoduché animácie trvajú večnosť. Nejde mi o to, aby bola hra nejako zrýchlená, ale aby pôsobila realisticky. Kým v momentoch, kedy neviete, či za najbližšími dverami je duch, je pomalý a opatrný pohyb pochopiteľný. Sú tu aj miesta, kde to len otravuje.

Zastaranosť hry mi ale asi najviac prekáža v niektorých dizajnových rozhodnutiach, ktoré vás budú frustrovať, kým si neuvedomíte, že hráte viac ako 20 rokov starú hru a tak k nej aj treba pristupovať. Logika herného sveta teda nie vždy dáva zmysel, časti niektorých úloh sú občas otravne samoúčelné a keď sa musíte s fotoaparátom posúvať po obrazovke pomaly po pixeloch, aby ste našli niečo, čo vám otvorí postup ďalej, budete nadávať. Nehovoriac o možnosti sám seba nechtiac softlocknúť, keď nie všetko spravíte tak, ako to dizajnéri nadizajnovali. Potom už len pevné nervy alebo návrat na nejaký checkpoint niekam dozadu. No a predposledný súboj s bossom je navrhnutý vyslovene hlúpo.

Ale to všetko len pre kontext, aby ste vedeli, že niečo, čo je staré, môže byť skvelé. Ale zároveň niečo staré môže byť aj otravné. Pritom remake ťaží z pôvodného Fatal Frame 2 možno až prekvapivo málo. Ako keď niekomu prerozprávate príbeh, ktorý ste počuli od niekoho iného. Je to tam, jadro aj dôležité body sa zhodujú, ale všetko ostatné je skôr tak voľne poukladané. Pridáte si niečo vlastné, niečo pôvodné možno vynecháte. A to je Fatal Frame 2 Remake. Napríklad úlohy sú rozšírené. V zásade sú podobné pôvodnej hre, ale hrá sa to inak. Ak si myslíte, že hrou preletíte, lebo poznáte originál, ste na omyle.

Nepomôže vám ani návod z pôvodnej hry, keďže pomenené a rozšírené sú aj hádanky. To je asi oblasť, na ktorej sa herné zmeny najlepšie ilustrujú. Niečo musíte nájsť, niekam doniesť a tam s tým nejako interagovať. Akurát teraz je to inde, zmenené sú možno aj počty a tiež spôsob, ako to spraviť. Ale to je super, hra tak aj pre pamätníkov pôsobí sviežo a novo. Navyše týmto spôsobom rozširuje príbeh a folklór sveta. Slovo folklór som použil úmyselne, keďže toto je séria, ktorá je vyložene založená na japonských mýtoch, legendách a typickom folklóre, čo je asi jej najsilnejší aspekt.

Akurát teda neviem, prečo je to aj tak také ťažkopádne a v niečom staromilské z dizajnového hľadiska, keď je tu toho toľko prepracovaného úplne od základov. Akoby sa snažili napodobniť ten originál vo zväčšenej mierke, ale stráca sa to pôvodné, neprichádza ani to moderné. Nehovoriac o zastaranom backtrackingu. Svet hry je totiž extrémne malý. Poznám hry, ktoré majú väčšie jednotlivé levely ako je tu celá herná mapa dokopy. A tým malým svetom budete chodiť dookola. Tie isté domy prejdete viackrát, lebo raz je niečo tam inokedy hentam a tie dvere, ktoré predtým nešli otvoriť, už teraz otvoriť môžete, ale zase iné nie.

Našťastie si asi aj v TeamNinja uvedomili, že keby vás nechali behať hore a dole po tých istých miestach bez zmysluplného obsahu, hru vyhodíte von oknom. Oproti originálu tak remake prináša nové vedľajšie príbehy a úlohy. Niektoré sú jednoduchšie, iné dosť komplexné a na ich vyriešenie sa dosť nachodíte. Sú však prirodzene poprepletané s hlavným príbehom a budete ich tak rovno riešiť popri ňom. Navyše naozaj veľmi dobre rozširujú príbeh a celý jeho kontext.

Už pôvodná hra bola v tomto naozaj bohatá, kde pomohli napríklad alternatívne konce a mohli ste tam toho skúmať veľa práve z tej folklórnej roviny. Tam zbierate dopisy, inde zas knihy, fotografie a mnoho ďalšieho. No k tomu si teraz pripočítajte oveľa viac osobných príbehov rôznych zabudnutých postáv z tejto dediny. Hra tak pôsobí oveľa bohatšie, pestrejšie a aj zaujímavejšie. Toho príbehu je tu veľa, budete ho veľa čítať a radi sa budete túlať po zabudnutých kútoch, aby ste si uzavreli kroniku v nejakej tej vedľajšej úlohe.

V prvom rade je to príbeh o sestrách, dvojičkách, ktoré sa vracajú na miesto, ktoré poznajú z mladosti. Zabudnutá dedina, vymazaná z mapy, čoskoro zmizne aj z povrchu zemského - zatopí ju priehrada. No kým Mio sa necháva unášať nostalgiou, Mayu unáša tajomný červený motýľ. Tak sa začínajú udalosti, v ktorej musíte rozpliesť tajomstvo temného rituálu, ale aj dávnej tragédie. Je to veľmi osudový a emotívny príbeh, do ktorého sa ale veľmi ochotne ponoríte a necháte sa ním aj desiť.

Už pôvodný Fatal Frame 2 patril medzi dosť desivé hry, remake to len potvrdzuje a sám som sa párkrát naozaj trhol. Pozitívnom je, že nie po lacných ľakačkách. Tým sa hra vyhýba, namiesto toho stavia na hutnej atmosfére. Veľmi pomáha práve perspektíva fotoaparátu, cez ktorý nielen bojujete proti duchom, ale tiež objavujete svet ako taký. Nie všetko je totiž viditeľné pre voľné oko. Niektoré veci sa vám odhalia až vtedy, keď na ne nazriete cez správny filter. A to je zaujímavý prídavok, ktorý prináša viac taktiky, ale aj skúmania.

Čo sa týka bojov, tie sú relatívne štandardné, teda máte fotoaparát a niekde v kapse aj zásobu rôznych filmov - slabé, pomalé, rýchle, silné a aj rôzne kombinácie týchto vlastností. Musíte si počkať, kým máte dostatok energie, aby ste fotkou zaútočili na ducha a pokúsili sa mu zobrať energiu. Alebo môžete skúšať alternatívne filtre pre rôzne iné účinky. Len pozor, aby ste zbytočne nemíňali film, lebo ak vám ho nezostane dosť, budete sa s nepriateľmi iba trápiť. O to viac budete prehrabávať kúty, aby ste nejaký film našli. Veteráni ocenia manuálny zoom aj zaostrovanie, ktoré si viete spolu s ´dalšími atribútmi fotoaparátu vylepšovať. Ale bacha, nie každého ducha dokážete poraziť. Sú tu pasáže, kedy sa pred nimi môžete len skrývať. Nie sú veľmi nápadité, skôr len prísne scripty, kde musíte ducha dostať z jeho bežnej trajektórie, schovať sa, obehnúť a dostať sa do cieľa.

Pred nepriateľmi tiež budete uhýbať (o uskakovaní nemôže byť reč, je to skôr len taký nemotorný úkrok do strany), na čo zase slúži vôľa, čo je druhý z dôležitých ukazovateľov. Poslúži však aj v ďalších herných úkonoch. Novinkou je, že sa sestry môžu držať za ruku. Na jednej strane si takto doplníte vôľu aj život. Na druhej strany sa vám vaša AI spoločníčka nebude zasekávať o rohy a kadečo iné, keď ju jednoducho odvšadiaľ vyvediete. Šikovná mechanika, navyše podporuje príbeh o sesterskom putu a aj tú rodinnú intimitu, atmosféru blízkosti.