Jamesa Bonda sme si v užili v trojáčkovej hitovke 007 First Light od IO Interactive počas tohtoročnej jari. V hre sme v dôležitej misii, od ktorej sa odvíjal celý dej, nazreli aj na Slovensko. Vyzerá to tak, že sa agenti vrátili do kurzu - ak z neho vôbec niekedy vypadli. Prečo to spomínam? Ďalšia pocta britskému chlapíkovi prichádza ako na zavolanie. Ak si pamätáte legendárnu Golden Eye 007 na Nintendo 64, budete tu ako doma. Ak nie, aspoň si pripomeniete, ako sa kedysi hrali špiónske hry.

Ide viac-menej o to isté v retro grafickom kabátiku a osobne môžem povedať, že mňa, ktorého pôvodný titul obišiel, to príliš nezaujalo a herné mechanizmy sú až príliš zastarané a na dnešnú dobu nefunkčné. Skrátka, niečo nestarne dobre, hoci je to silný subjektívny pocit. Obávam sa, že nebudem vedieť hru objektívne zhodnotiť, lebo síce tie herné mechanizmy určite fungujú tak, ako boli zamýšľané, len si dovolím tvrdiť, že sadnú len niekomu.  Hra teda môže priniesť radosť úzkej skupinke.

V čom je problém?

Je to náročné - extrémne. Nie na najľahšej obťažnosti, ale na to, aby ste si odomykali ďalšiu sériu úrovní, musíte plniť úlohy. Pochopiteľne, agent musí robiť aj čosi viac, než iba strieľať. Zo začiatku hráč môže nadobudnúť dojem, že je len na strelnici - navyše nudnej a nezáživnej. V každom zákutí treba popraviť guľkou do hlavy protivníka, ktorý na vás skôr či neskôr začne páliť. Lenže netreba zabúdať na to, že ste agent a je možnosť použiť tlmič a druhým tlačidlom myši mieridlom zacieliť na hlavu a na jednu ranu je nepriateľ dole. Na kombinácií klávesnica + myš ide o pomerne neinštinktívnu záležitosť a dosť kostrbatú. Skrátka, je to herne veľmi nepohodlné. V praxi ako kedysi.

Rád by som podotkol, že mi chýbajú úložné pozície a lekárničky. Počas hrania som narazil len na modrú nepriestrelnú vestu - niekedy šikovne uloženú v sprchovom kúte, inokedy na gauči a podobne. Misie nie sú dlhé, maximálne pätnásťminútové úrovne, ale zamrzí, keď si to celé musíte zopakovať už po šiesty raz a stále bez úspechu. S ťažšou náročnosťou nerastie len výdrž protivníkov, ale aj počet úloh. Okrem základných, typu zožeň kartu a otvor dvere, pribúdajú zložitejšie - zachrániť rukojemníkov, zničiť vysielače, hacknúť systémy atď.

Štrnásť misií je dostatočný počet s tým, že každá jedna sa dá prejsť rovno trikrát. Prvýkrát odporúčam na tej najnižšej obťažnosti, kedy sa oťukáte s prostredím a ide o pomerne rutinnú záležitosť. Môžete sa však vplyvom vlastnej nešikovnosti alebo nedobre riešenej úrovne sami odpraviť a tým pádom rozčúliť. Prečo? Trafíte namiesto hlavy protivníka do výbušného sudu.

Pre koho je hra určená?

Nájsť cieľovku tohto počinu môže byť zložité. Nejde o klasický typ hry v žánri tzv. boomer shooterov, hoci na prvý pohľad sa to môže zdať a v tom prípade by šlo o veľmi podpriemerný titul. Na streľbe sa to tu veľmi neudrží, presne tá časť je fakt zastaraná a ušiel jej dávno vlak. Naopak, ak sa prederieme špinou na povrchu, môžeme nájsť sviežosť, a to aj na dnešnú dobu. Skrátka a dobre, tie hlavné úlohy sú riešené zábavne - typy zadaní, ako je zozbierať kradnuté sošky v múzeu a ďalšie. Jasné, musíte riešiť aj balast, hlavne zabiť protivníkov, čo je pomerne nudné - stačí vojsť do miestnosti a strieľať hlava-nehlava, nemáte na primárnom útoku zameriavač a viac-menej stačí odhadnúť smer. Taktiež neexistuje systém krytia, skákania...

Agent 64 je presne tým titulom, ktorý ma jasne dané, kto ho bude hrať a viem o hráčoch, ktorí ho očakávajú. Sú to hráči, ktorým tiahne na štyridsať - ako mne! Čas letí a my starneme spoločne s tými hrami, ktoré si pravdepodobne ťažko nájdu cestu k mladšiemu publiku.

Okrem základnej kampane máte možnosť hry viacerých hráčov, ktorú som si vyskúšal, aby som zistil, aké šikovné mám reflexy. Hrali sme proti sebe buď tímovo, alebo všetci proti všetkým. Úprimne? Nesadlo mi to a v zásade sa ani nečudujem - chýba možnosť variability. Tú majú ponúkať „cheaty“, ale k tým som sa v recenzentskej verzii nedostal.

Grafická prezentácia (dá sa vôbec hodnotiť?) je svojská a nezaujímavá, lenže je takou úmyselne, kvôli nadobudnutiu nostalgického pocitu. Teda neurazí a rovnako aj hudba, ktorá vie nadhodiť tie správe tóny a melódie.

O Agentovi 64 napriek všetkému píšem rád, lebo sa teším, že nevznikajú len jasne komerčne určené tituly, ale aj také, ktoré môžu byť pre menší okruh hráčov. Tí ale vedia poskytnúť pevné zázemie a zaplatiť drahý vývoj. Nemusí byť všetko len top, hlavne nech sa to robí s láskou a tu som si istý, že francúzsky sólo vývojár s prezývkou Replicant D6  tak aj pracoval.