Ukrajinské štúdio Frogwares rozhodne netreba fanúšikom adventúr zdĺhavo predstavovať. Funguje už od roku 2000 a počas svojej existencie si vybudovalo meno predovšetkým vďaka sérii hier so Sherlockom Holmesom. Vyšetrovanie zločinov, hľadanie dôkazov, vypočúvanie podozrivých a postupné spájanie jednotlivých kúskov skladačky, sa stali prakticky poznávacím znamením štúdia. Časom však vývojári zatúžili po niečom temnejšom a svoje skúsenosti s detektívnymi adventúrami spojili s kozmickým hororom H. P. Lovecrafta.

Výsledkom bol The Sinking City z roku 2019. V koži súkromného detektíva Charlesa Reeda sme sa vydali do zatopeného Oakmontu v Massachusetts, ktorého obyvatelia mali podstatne väčšie starosti než mokré ponožky. Mesto sužovali nadprirodzené javy, desivé vízie a bytosti, ktorých existenciu by bolo možno zdravšie nikdy nepotvrdiť. Jednotka stavila na otvorený svet a predovšetkým vyšetrovanie. Hra nás príliš neviedla za ruku, na miestach činu bolo potrebné zbierať dôkazy, pracovať s archívmi a postupne prepájať získané informácie. Nebola bez chýb, no mala vlastnú identitu a predovšetkým veľmi slušnú lovecraftovskú atmosféru.

The Sinking City 2 sa však nesnaží byť iba väčším a krajším pokračovaním. Frogwares tentoraz výrazne mení kurz. Vyšetrovanie zostáva, ale ustupuje do úzadia a hlavné slovo dostáva survival horor. Viac sa bojuje, viac sa šetrí muníciou, viac sa prehľadávajú miestnosti a častejšie rozmýšľate, či má vôbec zmysel strieľať na to monštrum, ktoré sa k vám práve rozbehlo a táto zmena hre podľa mňa prospela.

Láska, okultizmus a jeden nevydarený rituál

Tentoraz sa presúvame do roku 1929 a namiesto Charlesa Reeda sa ujímame Calvina Raffertyho. Spolu so svojou partnerkou Faye tvorí dvojicu okultných dobrodruhov, ktorí sa živia vyhľadávaním prekliatych predmetov a zakázaných vedomostí. Človek nemusí byť Sherlock Holmes, aby mu napadlo, že takéto povolanie pravdepodobne nebude mať najlepšie bezpečnostné predpisy. Počas jedného z okultných rituálov, ktorým sa dvojica pokúša preniknúť do Dreamlands, sa niečo katastrofálne pokazí. Calvin sa preberá bez spomienok na to, čo sa vlastne odohralo, zatiaľ čo Faye zostáva uväznená v nadprirodzenom spánku. Calvin je presvedčený, že ju dokáže zachrániť a jeho cesta zatopeným mestom Arkhamu práve začína.

Mesto na rieke Miskatonic postihla v roku 1929 záhadná povodeň neznámeho pôvodu. Voda stúpala, obyvatelia stavali barikády a protipovodňové zábrany, až napokon väčšina mesta zostala opustená. A akoby samotná povodeň nestačila, s vodou prišli aj tvory označované ako Slither. Práve Arkham je jednou z najväčších hviezd celej hry. Frogwares veľmi dobre vystihlo atmosféru Ameriky dvadsiatych rokov minulého storočia. Ulice lemujú dobové plagáty, billboardy a reklamy, architektúra zodpovedá obdobiu a prakticky na každom kroku nájdete predmety pripomínajúce dobu, v ktorej sa príbeh odohráva. Do toho žblnkot vody, vietor, rozpadajúce sa budovy, trosky a ulice, v ktorých už namiesto obyvateľov stretnete skôr niečo s príliš veľkým počtom končatín.

Našťastie sa nebudeme túlať iba po uliciach. Navštívime rybí trh, tajomný hotelči psychiatrický ústav a každá z výraznejších lokalít má vlastnú atmosféru.Práve psychiatria na mňa pôsobila trochu ako odškrtnutie povinnej hororovej položky. Veď čo by to bolo za horor bez blázinca? Osobne by som sa bez tejto časti pokojne zaobišiel a radšej dostal viac obsahu priamo v uliciach Arkhammu. Oveľa viac ma zaujal hotel. Calvin tam prichádza pôvodne s pomerne jasným cieľom, lenže veľmi rýchlo zistí, že sa medzi jeho stenami odohralo niečo poriadne nepríjemné. Hostia sa tu medzi sebou prakticky vyvraždili a z kedysi luxusného miesta zostalo ďalšie veľmi nepríjemné miesto na návštevu. A dokonca sa mu podarilo nachytať ma jedinou poriadnou ľakačkou za celú hru. Dobre, Frogwares, táto jedna vám vyšla.

Dvaja proti Arkhammu

Príbeh ako celok ma bavil a jeho hlavná záhada dokáže udržať zvedavosť prakticky až do konca. Chcete zistiť, čo sa počas úvodného rituálu skutočne odohralo, čo sa deje s Faye a kam Calvinova cesta vlastne smeruje.Približne v polovici však rozprávanie trochu stráca dych. Calvinova hlavná motivácia sa zásadne nemení a scenár začne miestami opakovať podobný princíp. Cieľ sa dostane na dosah, len aby ho hra následne opäť odsunula o kus ďalej. V určitom momente som preto už nemal pocit, že odhaľujem ďalšiu zásadnú vrstvu príbehu, ale skôr, že sa moja cesta k cieľu trochu umelo predlžuje. Našťastie, záver opäť naberie tempo a celú zápletku uzatvára spôsobom, s ktorým som bol spokojný.

Veľmi dobre funguje aj ústredná dvojica.Calvin a Faye sú sympatickí a predovšetkým medzi nimi funguje prirodzená chémia. Ich dialógy nepôsobia ako násilná snaha scenáristov vysvetliť hráčovi, že títo dvaja sa majú radi. Rozhovory dávajú zmysel, väčšinou nepôsobia trápne a obaja sa dokážu navzájom dopĺňať. A Faye je po dlhšom čase ženská postava, ktorá mi v hre jednoducho neprekážala. Aj malé víťazstvá treba oslavovať.

O niečo horšie je to s vedľajšími postavami. Stretneme ich prekvapivo málo. Medzi výraznejšie patrí napríklad bizarná Ma Fishface či učenec Corentin. Dizajnovo sú výborní a dokonale zapadajú do pokriveného sveta Arkhammu, hra však s nimi pracuje pomerne krátko.Je to škoda. Práve podobné indivíduá mohli mestu dodať viac života a zároveň vytvoriť zaujímavé vedľajšie príbehy. Arkham síce má byť osamelým a opusteným miestom, no niekoľko ďalších zapamätateľných obyvateľov by tejto atmosfére podľa mňa nijako neuškodilo.

Sherlock išiel domov, prichádza Resident Evil

Najväčší rozdiel oproti jednotke pocítite prakticky okamžite. TheSinking City 2 je podstatne akčnejšia hra a Frogwares sa tentoraz výrazne prikláňa k survival hororu. Inšpiráciu sériou Resident Evil pritom hra ani príliš neskrýva.Vidieť ju v pohybe postavy, súbojoch, práci s inventárom, ukladaní hry, zabezpečených miestnostiach, nedostatku munície aj postupnom odomykaní nových ciest.To však neznamená, že by Frogwares svoje detektívne korene úplne zahodilo.

Počas hrania narazíte na Investigation Spaces, kde treba pozorne prehľadávať prostredie a hľadať vôdzky. Získané informácie následne prepájate a postupne si vytvárate ucelený obraz o tom, čo sa na danom mieste stalo. Výsledkom môže byť odpoveď na určitú otázku, číselný kód potrebný na otvorenie ďalšej cesty alebo iná užitočná odmena.

Vyšetrovania je však citeľne menej než v jednotke. Už netvorí chrbticu celej hry, ale skôr dopĺňa prieskum a survival mechaniky. Trochu ma to mrzí, pretože práve detektívna stránka dávala prvému The Sinking City jeho vlastnú identitu. Na druhej strane to, čo zostalo, funguje dobre a prirodzene zapadá do nového konceptu.

Keď je odpoveď celý čas pred nosom

Príjemným prekvapením boli puzzle.Väčšina je navrhnutá logicky a odpoveď sa spravidla nachádza priamo v informáciách, ktoré vám hra poskytne. Treba len čítať poznámky, sledovať prostredie a dávať si dokopy jednotlivé vôdzky. Niekoľkokrát som nad riešením sedel podstatne dlhšie, než by som chcel priznať, aby som po jeho odhalení zistil, že odpoveď som mal celý čas prakticky pred nosom. A presne vtedy človeka najviac nahnevá nie hra, ale vlastná hlava.

The Sinking City 2 preto odmeňuje pozorné čítanie a obyčajný sedliacky rozum. Bezhlavé skúšanie všetkých kombinácií väčšinou nie je najlepšia cesta.S tým súvisí aj veľmi dobre spracovaná mapa. Hra vám jasne ukazuje, ktoré miestnosti ste už kompletne prehľadali. Ak zozbierate všetko podstatné, daná miestnosť sa označí modrou farbou a vy viete, že sa tam nemusíte tretíkrát vracať a kontrolovať každý stôl kvôli dvom nábojom a kusu materiálu. Malý detail, ale pri hre postavenej na dôkladnom prieskume veľmi užitočný.

Preskúmavanie sa v Arkhame veru oplatí

Prieskum totiž nie je iba dobrovoľná turistika po Arkhame. Je prakticky nutnosťou. Liečivá, muníciu a ďalšie predmety môžete nájsť priamo vo svete alebo si ich vyrobiť z nazbieraných surovín. Výroba vás sprevádza prakticky celou hrou a veľmi rýchlo si zvyknete prezerať každú policu, zásuvku a slepú uličku.Nikdy neviete, kedy vám bude chýbať posledná prísada na výrobu niekoľkých nábojov. A munícia rozhodne nie je niečo, čo by The Sinking City 2 rozhadzovalo. Hru som prešiel na strednej obťažnosti a prakticky od začiatku som sa snažil šetriť každý náboj. Napriek tomu sa mi niekoľkokrát stalo, že som pobehoval s takmer prázdnymi zásobníkmi a nemal dostatok materiálu na výrobu ďalšieho streliva.

Na jednej strane to funguje. Survival horor vás má nútiť rozmýšľať, či sa do každého boja vôbec oplatí púšťať. Na druhej strane som mal miestami pocit, že balans zdrojov mohol byť nastavený o niečo lepšie. A to som nehral na najvyššej obťažnosti. Veľmi rýchlo sa preto naučíte, že nie každý nepriateľ musí zomrieť. Niekedy je najrozumnejšou taktikou jednoducho ho obísť a nechať si štyri zostávajúce náboje na niečo, čo sa možno skrýva za ďalšími dverami. Alebo utekať, nakoľko aj útek je predsa taktika.

Samotné súboje sú oproti jednotke výrazne lepšie. Calvin postupne získava niekoľko strelných zbraní, pričom mne najviac sadla klasická pištoľ a brokovnica. Obe sa dobre hodia k pomalšiemu survival tempu a zároveň máte pri každom výstrele pocit, že niečo skutočne trafilo cieľ. Samopal je taktiež veľmi príjemný, len má jednu drobnú nevýhodu - náboje dokáže zožrať približne rovnako rýchlo, ako ich dokážete vyrobiť.

Puška a granátomet sa navyše dostanú k slovu až neskôr, takže som si ich už nestihol užiť v takej miere, ako by som chcel. Jednotlivé monštrá majú zraniteľné časti tela a presná streľba preto dokáže ušetriť drahocennú muníciu. Ak náboje dôjdu úplne, stále zostáva boj zblízka. Nepriateľa môžete udrieť zbraňou alebo doraziť dupnutím, ktoré okamžite pripomenie Dead Space.

Práve ručné údery však občas trpia problémami s hitboxmi. Niekoľkokrát som nepriateľa očividne zasiahol, hra úder nezaregistrovala a vzápätí som dostal po papuli ja. Za normálnych okolností drobnosť. Keď však máte v zásobníku posledných pár nábojov a snažíte sa ich šetriť, dokáže podobná situácia celkom spoľahlivo zdvihnúť tlak.

Arkham obsahuje slušný zverinec

Výrazne musím pochváliť dizajn nepriateľov. Okrem bežnejších infikovaných narazíte na viacero typov monštier s odlišným správaním. Stygian Harvester pripomína pavúkovitú nočnú moru a vyniká rýchlosťou, mohutný Acheronian Juggernaut vás dokáže poriadne potrestať na otvorenom priestore a Lethian Revenant útočí z diaľky a núti hráča meniť pozíciu. Nechýba ani Deep One, teda klasická lovecraftovská vodná príšera, pri ktorej okamžite viete, v akom univerze sa nachádzate. Jednotlivé typy nepriateľov vás preto aspoň mierne nútia meniť spôsob boja. Raz potrebujete odstup, inokedy sa musíte neustále pohybovať a ďalšia potvora sa vám naopak snaží čo najrýchlejšie dostať na telo. Bezhlavé státie na jednom mieste a sypanie olova pred seba preto nie je univerzálnym receptom. Vzhľadom na množstvo dostupnej munície by to ani nebol veľmi dlhodobý recept.

Najmä vizuálne však Frogwares odviedlo výbornú robotu. Monštrá sú deformované, odpudivé a oproti jednotke majú oveľa výraznejší hororový nádych. The Sinking City 2 je celkovo podstatne strašidelnejšia hra než jeho predchodca. Nečakajte však atrakciu založenú na ľakačkách. Hra nimi šetrí a oveľa viac sa spolieha na prostredie, zvuky, nepríjemný dizajn príšer a vedomie, že za ďalším rohom môže byť niečo, na čo momentálne jednoducho nemáte dostatok munície. A podľa mňa je to správna cesta.

O niečo horšie dopadli bossovia. Väčšina na mňa nepôsobila mechanicky príliš zaujímavo, sú skôr iba veľká špongia na náboje. Často som mal pocit, že namiesto skutočného bossa bojujem s prerasteným bežným nepriateľom, ktorému len niekto výrazne nafúkol počet životov. A tak strieľate a strieľate. A rozmýšľate, koľko materiálu vás tento pán práve stojí. Až záverečný stret ukáže podstatne väčšiu kreativitu. Pracuje s viacerými etapami a nestačí pri ňom iba stáť a pumpovať do cieľa všetko, čo máte v inventári. Práve tu hra ukazuje, že jej súbojový systém dokázal ponúknuť zaujímavejších bossov. Škoda, že si túto lekciu nechala až na koniec.

Talenty, ktoré veľmi talentovane ignorujete

Jedným z mojich väčších sklamaní je systém talentov. Calvin pri sebe nosí špeciálnu masku Night Shade, ktorá mu umožňuje interagovať so závojom a rôznymi nadprirodzenými prekážkami. Zároveň s ňou súvisí systém talentov, ktoré počas hry získavate a následne využívate. Na papieri to znie dobre. V praxi som ich dopad cítil len minimálne. Niektoré poskytujú bonus za určitých svetelných podmienok, ďalšie znižujú prijaté poškodenie ak máte inventár zaplnený liekmi. Oveľa viac som ocenil praktické bonusy súvisiace napríklad s výrobou a možnosťou vyrobiť väčšie množstvo munície. Problém je aj v tempe, akým ich získavate. Počas približne trinásťhodinového prechodu som neodomkol ani polovicu dostupných možností. Celý systém preto pôsobí, akoby bol navrhnutý hlavne s výhľadom na New Game+.Osobne by som tu oveľa radšej videl klasickejší vývojový strom. Za aktivitu alebo porazených nepriateľov by hráč získaval skúsenosti či body a následne sám rozhodoval, ktorým smerom chce Calvina rozvíjať. Takto sú talenty skôr pekným doplnkom než niečím, na čo by som sa pri hraní vyslovene tešil.

Dôležitou súčasťou hry sú bezpečné miestnosti - Safe Rooms. Na týchto miestach môžete uložiť postup, pracovať s výbavou, vyrábať potrebné predmety a odkladať veci, ktoré momentálne nepotrebujete. Inventár je totiž spočiatku pomerne malý a jeho kapacitu postupne rozširujete nachádzaním ďalších kapsičiek. Bezpečná miestnosť zároveň veľmi dobre plní aj psychologickú funkciu. Podobne ako v Resident Evil sa z nej postupne stane malé útočisko. Zavriete za sebou dvere, skontrolujete zásoby, vyrobíte muníciu, uložíte hru a na chvíľu môžete prestať rozmýšľať nad tým, čo vás chce za ďalšími dverami zožrať. Nie je to revolučná mechanika, ale do hry pasuje výborne.

Krásny Arkham, ktorý vás drží na krátkej vôdzke

A tu sa dostávam k jednej z vecí, ktorá ma mrzí najviac. Arkham je výborne navrhnutý. A práve preto je škoda, že ho nemôžeme preskúmať vo väčšej miere. The Sinking City 2 nie je klasický open world ako jednotka. Skladá sa skôr z väčších, ale jasne ohraničených oblastí a koridorov. Cesta je často zablokovaná, potrebujete konkrétny predmet alebo musíte nájsť inú trasu. S tým prichádza aj výrazný backtracking. Nájdete dvere. Potrebujete kľúč. Nájdete kľúč. Za dverami čaká ďalšia prekážka. Tú musíte obísť, odomknúť z druhej strany a následne sa vrátiť tam, kde ste už pred chvíľou boli. Resident Evil sa niekde spokojne usmieva.

Takýto level dizajn nie je automaticky zlý a k survival hororu patrí. V niektorých pasážach však množstvo návratov začalo byť únavné a mal som pocit, že cesta medzi dvoma bodmi je zbytočne natiahnutá. O to viac ma mrzí, že Frogwares nedostalo možnosť vytvoriť väčší otvorený Arkham. Predstavte si rovnakú hororovú atmosféru a survival mechaniky, ale vo väčšom meste s vedľajšími úlohami, ďalšími obyvateľmi, zvláštnymi stretnutiami, nepovinnými vyšetrovaniami a budovami, ktoré by ste mohli preskúmať len preto, že vás zaujíma, čo sa v nich stalo. Práve tam podľa mňa leží obrovský potenciál tejto série. Frogwares vytvorilo mesto, ktoré chcete preskúmavať. Len vás doň nepustí tak ďaleko, ako by ste chceli.