Ako sa po rokoch držia No More Heroes 1 a 2?

O Wii sa tradovalo, že je to detská konzola bez akčných hier. Pritom tam vyšiel necenzurovaný Mahunt 2, The House of the Dead: Overkill, MadWorld, Resident Evil hry a aj séria No More Heroes, pod ktorú sa podpísal legendárny japonský dizajnér Goichi Suda. Prvá hra prišla v roku 2007 a o 3 roky neskôr ju nasledovala No More Heroes 2: Desperate Struggle. Na trojku musíme čakať až do budúceho roka, no kým sa do nej pustíte, môžete si zopakovať práve prvé dve hry, ktoré nedávno dosť prekvapivo (a bež predchádzajúceho oznámenia) vyšli na Switch. Ako sa držia po toľkých rokoch?

AK sériu nepoznáte, je to štýlová a poriadne prehnaná akcia plné rôznych krkolomných útokov, pri ktorých krv špliecha a strieka všade navôkol. Hlavným hrdinom je Travis Touchdown, jedenásty najlepší zabijak v Amerike. To nie je práve lichotivá pozícia a celá prvá hra je o tom, že sa Travis chce dostať až na prvú priečku, k čomu potrebuje vašu pomoc. Musíte sa tak presekať obrovskou hordou rôznych poskokov, aby ste sa dostali k 10 bossom. každý z nich je špecifický a zdanlivo aj výrazne silnejší ako Travis, no to pre vás určite nebude prekážka. Okrem toho všetkého však Travisa aj veľmi svojsky motivuje Sylvia Christel, kvôli ktorej sa oplatí zobrať svoju energetickú katanu a ísť do boja.

Dvojka je o Travisovom páde. Síce sa dostal na vrchol, no neskôr padol až na 51. priečku. To však nie je najhoršie. Na scéne sa opäť objavuje Sylvia Christel a opäť dáva Travisovi ponuku, ktorá sa neodmieta. Zároveň sa ale dozvedáte, že ste v prvej hre naštvali dosť veľa ľudí, ktorých blízki sa vám teraz plánujú pomstiť. Travis ale na boj temtoraz nie je sám a tým nemyslím jeho špeciálnu katanu. V hre sa dostanete aj k dvom ďalším postavám s iným štýlom hrania. Navyše si dvojka výrazne uťahuje z jednotky, obsahuje kopu meta odkazov a typická je búraním štvrtej steny.

Obe časti sú priamočiare akčné hry, ale s nejakými tými drobnosťami na odomykanie, takže ak chcete mať všetko na 100%, v hrách strávite peknú hromadu času. Taká zlatá stredná cesta je ale zhruba 12 hodín v jednej aj druhej. Krátke tak rozhodne nie sú. Navyše je tu hrateľnosť dosť výrazne spestrovaná rôznymi minihrami, ktoré prinášajú chvíľky oddychu od akčnej jazdy, kedy sekáte jednu hlavu za druhou, až máte dojem, že sa vám čoskoro krv začne vylievať z obrazovky.

Navyše to nie je len o niekoľkých viac či menej tradičných zbraniach, ale obe hry sú takými mixami rôznych takmer až detských nápadov. Odsekávanie končatín energetickými mečmi? Samozrejmosť!. Bojovanie v gigantických mechoch? Samozrejme nesmie chýbať. Boss s cheerleaderkami, ktoré ho podporujú? Zjavne nie dosť šialené na to, aby to v hre nebolo. Nápadmi sa tu tak taktiež nešetrí a hra vás bude baviť aj práve vďaka tomu všetkému.

Jednotlivé herné mechaniky sú však veľmi svojské na to, aby som hru odporučil každému. Je naozaj svojská, uletená a dokonca neraz veľmi divná. Už len napríklad to, že meč musíte pravidelne nabíjať pohybom pripomínajúcim ipsáciu, je niečo, na čo si budete musieť zvykať. Taktiež na menej tradičný bojový systém, ktorý síce v jadre pripomína klasické sekačky, ale na to všetko autori namotali rôzne iné mechanizmy, ktoré sa aj učíte v priebehu hry. Je to rôzne dorážanie, prehadzovanie nepriateľov a podobne. Navyše sa aj v portoch pri Wii dajú hry ovládať pohybom, akurát namiesto Wiimote ovládačov používate na vykonávanie špeciálnych popráv Joy-Cony.

Stále to pôsobí unikátne a zábavne, nie je to len nejaký nudný gimmick. Ak vás ale pohybové ovládanie veľmi neťahá, hra sa dá ovládať aj klasicky a nezáleží na tom, či ju ovládate na Joy-Conoch, Pro ovládači, či nejakom inom. Zároveň si ale musíte uvedomiť, že dvojka je výrazne lepšia hra ako jednotka. A vždy aj bola - zobrala všetko to, čo v nej fungovalo, a zlepšila to. Fanúšikovia určite môžu siahnuť po oboch hrách, ale ak by ste sa len pred trojkou nejako chceli dostať do deja, pokojne vám stačí len dvojka. Aj ja sám som si ju teraz užil viac ako prvú časť, aj keď humor je božský v oboch.

No a nakoniec tu je technický stav. Switch porty vychádzajú z Wii verzií. To so sebou prináša výhody aj nevýhody. Neskoršie PS3 vydanie bolo síce graficky lepšie, no v príšernom stave. Hry tak nevyzerá práve najlepšie na rok 2020 a cutscény sú úprimne dosť zlé. Zlepšené sú ale textúry, zvýšené rozlíšenie (na natívne), navyše hry bežia v 60fps, čo je rozhodne super. Upravený bol font, aby sa hra dobre hrala aj v handheldovom režime. Skvelou správou je, že sú obe hry v necenzurovaných verziách, no bohužiaľ z nich kvôli licenčným problémom odpadlo trochu obsahu (len VHS a nejaká tá skladba). Zub času ich tak síce nahlodal, no odolali mu veľmi slušne, pričom zároveň ako predjedlo pred novou časťou chutia dosť dobre, čomu pomáha aj nižšia cena 17,99€ za hru.