Ukážka toho, ako relatívne zaujímavý koncept môže zabiť samotné dotiahnutie hrateľnosti a nie veľmi dobre zvládnutá prezentačná kampaň. To je Highguard v skratke. Totiž samotný základný koncept hry nie je zlý, nie je úplne štandardný a eventuálne by mal potenciál. Niekde medzi konceptom a finálnym výsledkom sa ale stala chyba a hrateľnosť tam až tak nesadla. Niežeby bola zlá, ale dnes na prežitie v multiplayerovom priestore potrebujete niečo, čo funguje a ľudí hneď vtiahne. Multiplayerovky majú také dva dni na svoju realizáciu, ak nevytvoria hype a komunitu, tak máloktorá prežije.

Nejde pritom o prvú multiplayerovku, ktorá doplatila na rozpor medzi ambíciou a realitou. Podobne ako viaceré neúspešné online projekty posledných rokov, aj tu vidno snahu priniesť niečo iné, no bez dostatočne silného obsahu a jasne vyprofilovanej identity. Špeciálne to ukázal Concord, ale predtým aj Lawbreakers a prirovnaní by sa našlo oveľa viac. Jednoducho dnes je to v tejto oblasti ťažké. V žánri, kde hráči očakávajú okamžitú zábavu, stabilitu a dlhodobú motiváciu, nestačí len dobrý nápad. Konkurencia je v tejto oblasti drsná a väčšina online hráčov má svoje obľúbené tituly a je potrebné ich presvedčiť, aby titul hrali, nie skúšať to. V poslednej dobe sa to podarilo len Ark Raiders.

Ako som spomínal, veľmi dôležitý je úplne prvý dojem pri predstavení, ktorý môže na internete spraviť zlé meno hre a presne to sa stalo Highguardu. Nebol to síce zlomový bod, ale predstavenie na konci Game Awards hre vôbec nepomohlo. Na konci vždy hráči čakajú niečo veľké a keď dostali toto, okamžite to dostalo prirovnanie ku Concordu 2 a to sa už ťažko zmazáva. Za týmto je psychológia internetových más, ktorú musia autori brať do úvahy, hlavne keď idú po viac casual publiku a chcú ukradnúť hráčov Overwatchu alebo Marvel Rivals. Negatívne správy sa priestorom nesú veľmi rýchlo a ľudia si povedia, že to ani sťahovať nebudú.

Čo hra pripomína?

Samotná hrateľnosť Highguard pripomína predchádzajúci titul autorov, Apex Legends, najmä svižným pohybom, ako aj vizuálom a dôrazom na schopnosti postáv, no jadro zápasov stojí na boji o základne v štýle Tribes: Ascend, kde je potrebné postupne rozložiť obranu a dotlačiť útok do finálnej fázy. Tu je to celé zasadené do fantasy sveta, ktorý však nestavia len na mágii, ale aj na strelných zbraniach, hákoch a technologických prvkoch a výrazných hrdinoch so schopnosťami. Vytvára zaujímavú kombináciu, ktorá však nie je niečo, čo by ste nevyhnutne žiadali.

Výber hrdinov v Highguard je decentný, každý z nich má jasne definovanú úlohu a vlastnú sadu schopností. Môžete vybrať špecializácie na útok alebo obranu základne, alebo podporu. Musíte sa v tíme rozhodnúť, pričom každý sa následne najlepšie využije v určitej fáze hry, aj keď sú to len malé bonusy a nevyhnutne prepojenie tried nie je také hlboké, aby viedlo k hlbšej potrebe koordinácie hráčov. Hlavne ich vyváženie teraz zo začiatku nie je ideálne. Ale nie je to zásadný problém.

Najväčší problém hry je 3v3 režim, s ktorým autori prišli pri vydaní a kde sa síce dobre dajú nastaviť špecializácie a spolupracovať, ale 6 hráčov je veľmi málo na stredne veľké mapy s bojom dvoch základní. Ale asi jedinú dobrú vec, ktorú autori stihli od vydania spraviť, je pridať 5v5 režim, ktorý je takmer ideálny na mapy, ale pre hru to už bolo „too little too late" a nedokázalo ju potiahnuť.

Jeden režim hrania

Či už hráte 3v3 alebo 5v5, hrateľnosť je rovnaká a režim je rozdelený do viacerých fáz, ktoré sa snažia kombinovať zbieranie zdrojov, stret tímov a finálny útok na základňu. Vytvára to však hluché miesta a nemá to spád. Úvod zápasu je rozťahaný, patrí pohybu po mape, ťažbe suroviny a zháňaniu lepšej výbavy, pričom tímy na seba nemusia útočiť, aj keď väčšinou to robia. Boje začnú až pri kľúčovom momente, ktorým je objavenie Shieldbreakera, meča, ktorý umožní prelomiť štít nepriateľskej základne a spustiť hlavný útok.

Kto meč získa a aktivuje, môže začať útočiť na nepriateľskú základňu. Samotný útok je intenzívny. Útočníci sa snažia preniknúť dovnútra a zničiť kľúčové body v stiesnenej základni. Obrancovia sa ich vtedy pokúšajú zastaviť pred zničením zariadení. Pričom počet pokusov na útok je obmedzený, keďže ak obrancovia udržia obranu, klesajú percentá základne útočníkovi. Útočníci tak po niekoľkých pokusoch prehrajú. Ak však útočníci všetko potrebné na základni zničia, vyhrávajú.

Celý boj trvá od 10 do takých 30 minút, niekedy môže byť akčný a rýchly, inokedy sa to celé rozťahá a môže aj nudiť alebo otravovať. Na to, že je to základ samotnej hry a jediná možnosť hrania, je to celé nedotiahnuté a možno autori mali pridať sekundárny režim, napríklad deathmatch alebo CTF, alebo niečo dynamické a rýchle. Totiž tento režim je na bežné publikum príliš komplikovaný a ak autori nedokážu pridať niečo extra, ako to napríklad pri takomto komplikovanejšom koncepte ponúkol Rainbow Six Siege, publikum sa takýmto módom ťažko udrží.

Niektoré prvky hrateľnosti zaujmú, ale hru nezachránia

Samotná hrateľnosť ponúka dobrý gunplay s miernym Overwatch feelingom (a aj vizuál), teda dôrazom na schopnosti postáv a prehľadnosť. Streľba je svižná a väčšina zbraní pôsobí použiteľne, hoci balans nie je vždy ideálny. Pohyb je rýchly a plynulý, čo je cítiť najmä pri presunoch medzi otvorenými časťami mapy a základňou.

Decentným prvkom sú aj deštrukčné mechaniky, napríklad rozbíjanie stien či oslabenie obrany, ktoré dodávajú útokom väčšiu dynamiku. Veľmi dobrým doplnkom je mount, najčastejšie v podobe koňa, ktorého si hráč dokáže okamžite privolať a rýchlo sa presunúť mapou. Tento prvok výrazne zlepšuje pohyb po mape a je to malé bezvýznamné plus pre hru.

Teraz pri štarte hra ponúkla osem hrdinov a šesť typov základní, z ktorých sa v každom zápase kombinujú dve do jednej mapy. Obsahovo tak nejde o extrémne rozsiahlu ponuku, najmä keď vezmeme do úvahy, že ide v zásade o jeden hlavný režim s dvoma veľkostnými variantmi tímov. Na live service titul je to skôr skromnejší základ, ktorý by mohol časom rásť, ale musel by mať pre koho. Na to, že je hra free 2 play založená na financovaní cez skiny, to pri aktuálnej hrávanosti a prepúšťaní nevyzerá, že nejaký ďalší obsah bude. Ale uvidíme, zrejme sa to nedá už zachrániť, ale možno by si autori vedeli udržať nejaké minimálne publikum skalných hráčov, ale či z toho zarobia, je otázne. Určite by im mohla pomôcť mobilná verzia, ak ju plánujú.

Vizuálne Highguard nepôsobí zle, no ani výrazne nevyčnieva. Je to taký príjemne spracovaný fantasy svet kombinovaný so strelnými zbraňami. Všetko tu má svoj štýl a je príjemné na pohľad, no samotné mapy miestami pôsobia prázdnejšie a menej živé. Samotný art je konzistentný, ale chýba mu silnejšia identita, ktorá by si hráča okamžite získala. Vyzerá ako kópia už toho, čo sme videli pri iných klonoch Overwatchu.

Po technickej stránke hra pri vydaní nebola úplne bez problémov. Ako výkonnostných, tak sieťových. Hlavne na slabších kartách prichádzajú výkonnostné problémy a minimálne zo začiatku boli problémy so stabilitou pripojenia. Ale nemôžem sa sťažovať na ovládanie, to spolu so spomínaným gunplayom je dobre vyvážené, dobre navrhnuté s dobrou dynamikou a nakoniec vo FPS žánri sa toho nedá veľa pokaziť, ale znovu je to len polovica z toho, čo malo byť dotiahnuté k vydaniu.

Zvukový dizajn neoslní. Streľba a schopnosti majú primeranú odozvu, no chýba im silnejšia spätná väzba, ktorá by dodala súbojom väčšiu intenzitu. Hudba a ambient skôr dopĺňajú dianie, než by vytvárali výraznú atmosféru.