Začať recenziu na Valheim je nesmierne náročné. Nie preto, že by nebolo o čom písať - práve naopak. Tokov myšlienok, ktoré by rozprúdili pokojné rozprávanie, je toľko, že človek vlastne ani nevie, kam skôr skočiť. Tak si teda najprv predstavme Valheim: je to survival z prostredia Vikingov. Už ste ich videli niekoľko, takže zbierate vetvy, rúbete stromy, hľadáte kamene, jete huby a maliny, lovíte zver, staviate, craftujete a zomierate, pretože na začiatku je pre vás aj divá sviňa rovnocenným sokom.

Survivaly mám nesmierne rád, ale o to menej radšej ich recenzujem. Termíny odovzdania článkov často kolidujú s osobným a pracovným životom menej príjemne, než by bolo žiaduce. A navyše survival hrám vždy pokojným, občas zbabelým, inokedy mamonárskym tempom. Radosť z nájdenia halúzky prerastie v mániu, pretože ich chcem mať všetky okolo a čistý pľac, kde si bachnem posteľ, štyri steny a budem virtuálne chrápať a užívať si pohľady do optimistickej budúcnosti a nikam zároveň. Proste sa nikam neženiem.

Potom prišiel Valheim. Teda on prišiel pred päť a pol rokom, keď covid na nás ceril svoj nepekne skazený chrup. To boli časy, kedy vodka a bromhexin tiekli prúdom, záchodového papieru nebolo a mohli sme si doma hovieť až do... dokedy nás to neprestalo baviť. Hoci Valheim nevyzeral príliš vábne a vlastne neponúkal nič novátorské, bola to pre milióny hráčov láska na prvý pohľad. Aj na ten druhý a tisíci, pretože utopiť hraním Valheimu stovky hodín nebol hriech. Mnohí tak aj spravili a ako išiel čas, stovky hodín prerástli pri osamotenom hraní či kooperácii do tisícok, avšak zástup hráčov držiacich nabrúsenú sekeru sa stenčoval.

Updaty pribúdali skromne, herná obec znovu ukázala svoju toxickú tvár (my chceme veľké updaty, vybrali ste milióny, tak zamestnajte desiatky ďalších tvorcov a makajte) a všetko akoby išlo do záhuby. Ale bol to omyl. Pribúdali nielen záplaty, ale aj nový obsah vrátane biómov, nepriateľov, predmetov s dvomi fúrikmi obsahu. Tempo napredovania však bolo naozaj pomalé, no vôbec to nedevalvovalo samotnú kvalitu a hrateľnosť hry. Len to chvíľu trvalo a keď sa konečne ukázala verzia 1.0, možno ste mnohí aj zabudli, že tu niečo ako Valheim bolo.

Bolo, je a bude. Pretože ako bolo hranie zábavné pred piatimi rokmi, bolo aj pred štyrmi a tromi a je aj teraz. Ak ste Valheim už dávno opustili, určite sa do neho vrátite s láskou už len preto, aby ste sa pozreli, čo je nové. Zistíte, že sa tu niečo nájde a skôr, než bude neskoro, v tom budete zase až po uši. A vysvetľujte rodine, že teraz nie, lebo si chcete postaviť zrub nad jazerom a idete trénovať, aby ste konečne natrhli sandál trollovi. Nevysvetlíte, mám to odskúšané. Ak ste naopak nováčikom a ste aspoň trošíčku survival positive, pakujte sa čo najďalej. Varoval som vás, pretože akonáhle do Valheimu vstúpite, návratu bez kruhov pod očami niet.

Vysvetľovať starým harcovníkom princípy Valheimu a popisovať ako to v hre funguje, je dobrovoľným strkaním ruky do klietky s tigrom. Viete toho viac, viete to hrať lepšie, strávili ste v hre o tisícky hodín viac a máte tam postavený taký barák, že skelety slovenských, štátnych nemocníc blednú závisťou. Proste nie, pre vás táto recenzia naozaj nie je. Valheim je skvelý a konečne dokončený. Howgh, fajka zhasla a ódy na hrateľnosť a recenzentovu neschopnosť smerujte do diskusie. Tam sa toho zmestí. A týmto som si odkrútil posledný „úvodný odsek“ s informáciou, ktorú treba zverejniť čo najskôr. Valheim je sakra návykový žrút času.

Príbeh v survival hrách stojí väčšinou za rozpadnutú bačkoru, ale Valheim ho má a dokonca ho budete pri zbieraní surovín a budovaní vlastných domov aj nenápadne, jedným očkom, sledovať. Severská mytológia je nesmierne fascinujúca a neprávom trochu prehliadaná. Yggdrasil je obrovský, posvätný strom, ktorého konáre siahajú až do nebies, ríše bohov a na jeho vetvách visí všetkých deväť svetov. Odin vytvoril desiat svet, Valheim, v ktorom uväznil všetkých svojich nepriateľov. Pôvodne ležal na vetvách Yggdrasilu, počas hrania jeho obrovské konáre vidíte na oblohe, ale Odin ich odsekol. Krajina plná nepriateľov totiž nesmie ohrozovať ostatné svety.

Hrdina, ktorého ovláda hráč, je padlou dušou z bojísk Midgardu a jeho cieľom je samozrejme obnovenie rovnováhy vo Valheime. Svet, ktorý si stovky rokov žil svojim v rámci možností pokojným životom, dokonca umožnil vzniknúť civilizáciám, čoho dôkazom sú ruiny a opustené osady, ktoré pri svojom putovaní nachádzate. Lenže všetko je mŕtve a Forsaken, Odinovi vyhnaní nepriatelia, znovu ožívajú. Ich sila neustále rastie, a preto Odinov havran Hugin odnesie vašu dušu do Valheimu, kde sa znovu zrodíte. Úloha je jasná: oslabiť všetkých Forsaken a znemožniť im, aby sa dostali do zvyšných deviatich svetov. Hugin slúži ako váš mentor a snaží sa sem a tam poradiť. Lenže ľahko sa hovorí, ťažšie sa koná.

Všetko sa začína na lúkach v Meadows, slnkom zaliatych pláňach s lesmi z listnatých stromov, hubami a malinami. Bol by to raj, keby vás neohrozovala miestna fauna, ktorá bude slúžiť ako zdroj energie. Okolo nej sa totiž všetko točí. Ak chcete bežať, míňate staminu. Rúbete drevo, plávate, hrabete sa v zemi, skáčete, zakrádate sa, oháňate sa mečom či sekerou? Ak vykonávate akúkoľvek činnosť, stojí vás to nejakú energiu a nemôžete teda mávať sekerou ako na prvého mája. Aby ste si staminu zvýšili, musíte robiť progres (menej to stojí) v danej činnosti, ale hlavne jesť všetko, čo sa dá: nielenže si zvýšite úroveň životnej energie a jej obnovovanie, ale aj samotnú staminu, takže vydržíte bežať (alebo utekať pred nepriateľmi) dlhšie bez prestávky.

Podstatnou súčasťou hrania je zlepšovanie svojich schopností. Funguje to jednoducho: ak bežíte, zlepšujete si beh. Rúbaním stromov vám rastie ukazovateľ drevorubačstva. Možností je neúrekom a čím je úroveň vyššia, tým dlhšie trvá, než poskočíte o kúsok vyššie a stanete sa v danej činnosti efektívnejším. O zábavnosti tohto systému nemusíme diskutovať a trénovanie postavy vás môže paralyzovať natoľko, že sa mu budete venovať viac ako samotnému prežívaniu. Zo začiatku vám úrovne naskakujú pomerne rýchlo, avšak prvá, druhá a štyridsiata smrť vás vyvedú z omylu, že všetko tu pôjde ľahko.

Zomrieť vo Valheime nie je vôbec náročné. Nemusí vás zlikvidovať jeden z Forsaken a jeho prisluhovačom, pokojne to môže byť aj divá sviňa či sa potupne utopíte alebo na vás spadne strom. Stáva sa. Po skone sa objavíte na respawnovacom mieste, čo býva najčastejšie posteľ, ktorú určíte ako obnovovací bod. Podľa voľby obtiažnosti sa prebudíte bez predmetov a penalizáciou v podobe percentuálnej straty levelov v skilloch. Každá smrť bolí a tie na vyšších úrovniach extrémne. Návodov ako sa smrti vyhýbať nájdete desiatky, avšak nič vás pred ňou nechráni viac, než opatrný postup a kruté pravidlo: ak dostávať do držky, tak utekaj. Rýchlo a čo najďalej.

Život vo Valheime je nepredvídateľný a tak jednoduchý ako si ho spravíte vy sami. Samozrejme si na začiatku môžete zvoliť causal obťažnosť a po smrti vám dokonca všetko zostanete a stratíte len 1% z levelov, ale následne sa stráca výzva a napätie pri odhaľovaní tajomných ostrovov. Extrémna hardcore úroveň vám vyresetuje skilly a zničí inventár, no na strednej, normálnej obťažnosti je to stále hrateľné (5% skill loss a inventár dropne). Modifikácie herných prvkov sú možné aj počas hrania a nastaviť si toho môžete dosť na to, aby ste si svoj Valheim vybalansovali k svojmu štýlu hrania.

Zbieranie surovín (drevo, kamene, kremeň, meď, cín,...) za účelom výstavby, výroby predmetov či objektov, ktoré vám poskytnú nové bonusy, je tradičným kolobehom survivalov a aj vo Valheimu funguje na výbornú. Na začiatku nemáte nič alebo tak sakramentsky málo, že vám stačí naozaj skromný príbytok (ak teda radšej nenájdete nejaký zničený a len ho neopravíte). Aby ste mohli čokoľvek postaviť, potrebujete pracovný stôl. Drevo na jeho výrobu sa váľa po zemi alebo budete udierať päsťami do malých kríkov a stromčekov. Sekera a jej vylepšené verzie prídu až neskôr.

Nasleduje aspoň zopár stien, posteľ a ohnisko. Striedanie dennej doby nie je samoúčelné. V tme strácate výhodu viditeľnosti a zo svojich úkrytov vylieza viac nepriateľov, ktorí vás pri prevahe doslova umlátia čapicami. Stačí pár neadresných rán, stamina vám poklesne a nevládzete už ani utekať. V noci je lepšie zdržiavať sa vo svojom príbytku a zvelebovať ho alebo si proste ľahnúť a späť až do rána, takže sa vám postava prebudí bez únavy. Nie je nič krajšie ako obkolesiť svoje sídlo fakľami a kochať sa pohľadom do diaľky, odkiaľ prichádzajú nepríjemné zvuky divočiny. Nič vás tam von nedostane.

Okrem surovín je dôležitou súčasťou hrateľnosti aj zaobstaranie si potravy. Nie preto, že by ste museli udržiavať hrdinu sýteho, ale viac životov a viac staminy vám ponúka viac možností. Maliny či čučoriedky a huby sú fajn, no viac získate zo stehna divej svine a rebrá z diviny sú taktiež lahôdkou. Mäso spracujete a rošte nad ohniskom, avšak nesmiete ho tam nechať príliš dlho, inak pozbierate už len čierne uhlíky. Neskôr sa dostanete k výdatnejším receptom, že by vás aj v Master Chefovi chválili. Skill varenia je extrémne dôležitý a oplatí sa mu poctivo venovať. Tak ako farmárčeniu, pretože si potraviny môžete aj dopestovať či vysádzať stromy zo získaných semien. A potom neviete, kam skôr skočiť.

Stavba objektov je spočiatku primitívna, ale akonáhle prídete na systém ako vyriešiť statiku na poschodiach, získate nové možnosti spracovania surovín v peciach, môžete sa doslova vyblázniť na obrovských hradoch a budovách šialených tvarov a rozmerov. Že vám to bude trvať hodiny (až desiatky hodín) a na čas ani len nepomyslíte, berte ako krutý fakt. Skromné príbytky zvládnete postaviť za niekoľko (desiatok) minút, ak máte k dispozícii suroviny, no vo Valheime sa môžete doslova vyblázniť - hoci nie až tak ako v Minecrafte, stále je to obrovský žrút času s bohatými možnosťami.

Valheim bez boja je len polovičným zážitkom. Už len preto, že sa vám nové možnosti otvárajú až po zabití vybraných Forsaken. V Meadows je to statný jeleň Eikthyr, ktorý vám ako prvý ukáže silné a smrtiace údery a dostatočne veľkú zásobu zdravia, takže sa nabeháte, kým ho doslova úmorne nezlikvidujete šípmi. Po jeho skone môžete z jeho parožia vyrobiť krompáč, pomocou ktorého sa pred vami už neukryje žiadna skala. Zdroj kameňov, cínu a medi sa pred vami otvoria v Temných lesoch (Black Forrest), no tie strážia greydwarfi, trollovia a hlavne The Elder - stromový kolos, skazený fragment Yggdrasilu, ktorého likvidácia vyžaduje omnoho väčší skill ako v prípade Eikthyru.

Po zničení temnej verzie entov v borovicových a smrekových lesoch (a zopár návštevách podzemných jaskýň a dungeonov) získate prístup k taviacej peci (Smelter), v ktorej spracujte vykopané suroviny a vyhni (Forge), kde môžete vyrábať bronzové predmety miesto kamenných, takže boj s bossom nemusí až tak bolieť. Prechodom do močiarov (Swamp) sa končí pokojné obdobie a otvára sa pred vami toxické prostredie plné jedu, ktorého kráľom je Bonesmann. Na druhú stranu sa vás kovová výstroj ochráni a predmety sú účinnejšie. To je nič oproti zasneženým vrchom v Mountains, kde vás bude okrem vlkov, drakov, kamenných golemov či ferlingov otravovať zima (potrebujete oblečenie).

Nasledujú slnkom zaliate savany (Plains), do hmly zahalené Mistlands, kameňmi, lávou a popolom zaprášený Ashlands a najnovší Deep North so zamrznutými pustinami, ktorý je novinkou. Najväčší skok je určite pri prechode z The Black Forrest do Swamp, avšak každý ďalší postup je ohromným skokom, ktorý vás prinúti prehodnotiť svoje naboostované ego. Kým sa dostanete do druhej polovice prostredí, strávite hraním vyššie desiatky alebo stovky hodín a nikto vás hlavne nebude hnať do nových miest, hoci možnosti, ktoré sa vám otvárajú, suroviny a predmety, sú lákadlom. Valheim nemusíte hrať sami, kooperácia pre až desiatich hráčov sa priam núka. No zároveň rastie aj úroveň nepriateľov a viac sa nadriete.