Limbo

Na Xbox live sa objavila nedávno veľmi zaujímavá arkáda, ktorá nesie nemenej zaujímavý názov: LIMBO, čo znamená po latinsky niečo ako očistec, predpeklie. V priebehu hrania vysvitne, že názov hry plne zodpovedá zážitku i náročnosti tejto logickej „hopsačky“.

Limbo už od prvého pohľadu exceluje výbornou štylizovanou grafikou v štýle noir, kde na scéne spoznávame akéhosi chlapčeka, prebúdzajúceho sa v lese. Svet okolo je čierno-šedo-čierny a len občas zaznamenávam inú farbu, ako farbu temnej noci. Hudba chýba, zvuky sú minimalistické, no zlovestné a na vyvrcholenie či  podčiarknutie určitých situácií autori použili zvláštne slučky a atmosférické zvukové sekvencie. Hra má v tomto ohľade neskutočný štýl a dokonale hráča vtiahne do ponurého sveta plného nástrah a smrti.

Limbo nie je vhodný na pokojné poobedňajšie posedenie pri káve. Putovanie chlapčiatka s rozžiarenými očami za svojou sestričkou, ktorá uviazla na pomedzí medzi peklom a zlým snom pripomína občas ozajstný očistec duše a mysle, pretože prejsť nástrahami tohto neprítulného sveta dá zabrať naozaj každému hráčovi. Svet je rozdelený na niekoľko kapitol, pričom takmer každá obrazovka obsahuje dômyselné pasce, nástrahy a doslova z každého milimetra je cítiť snahu o chlapcov život. Prostredie tvoria rôzne mechanizmy a hádanky, pri ktorých by mal občas problémy aj sám MacGyver a jeho povestný švajčiarsky nožík by nezmohol vôbec nič. Ovládanie vyriešili autori dvoma tlačidlami na Xboxovom ovládači. Jedno pre uchopenie predmetu, či už páky, debničky, alebo iného „hýbatka“, druhé pre skok. Problémy, ktoré bude musieť hráč vyriešiť spočívajú v pozornosti hráča na okolitý svet, kladú dôraz na logické uvažovanie, zákony fyziky a pozeranie sa na daný problém z pekne ďalekého nadhľadu. Treba však jedným dychom dodať, že takmer všetky predstavené pasce a problémy sú pochopiteľné, logické a založené na čisto reálnom základe, čo dodáva Limbu zvláštnu depresívnu realistickú náladu. Mnohokrát som doslova žasol, s akou precíznosťou boli jednotlivé pasce vymyslené, ako rafinovane autori pracujú s tak jednoduchým nápadom, či myšlienkou. V tomto smere je Limbo jednoznačným zážitkom a počas relatívne krátkej hracej doby nespoznáva hráč význam slovíčka „nuda“.

Čo však spozná hráč veľmi dôverne je smrť a občasná bezmocnosť nad riešením daného problému. Dokonca sú niektoré hádanky postavené priamo na prvotnej nutnosti zomrieť, aby hráčovi ukázala hra správne riešenie, ako pohnúť s prekážkou, alebo ako sa vyhnúť zdanlivo neprekonateľnej prekážke. Nemálo sa počas putovania objaví nutnosť zvládnuť manéver doslova na stotinu presne, inak nasleduje iba zúfalý pád do hĺbky, vody, na ostne, či proste niekam, kam by ani potkany nešli na vandrovku.

Znovuhrateľnosť Limba zaručujú veľmi šikovne poschovávané achievemnty v podobe bieleho „niečoho“, čo treba nájsť, no vzhľadom k neuveriteľnej snahe autorov schovať to na tie naj-neobjavitelnejšie miesta v hre na prvý krát takáto možnosť nehrozí. Aj úloha prejsť celú hru iba s možnosťou piatich zaváhaní na jeden záťah poskytuje dostatočnú motiváciu pre tých najšialenejších hráčov, pretože hoci sú samozrejme na konci všetky hádanky zdarne vyriešené, doklepnúť Limba na „rezervu“ piatich životov nie je vôbec jednoduchá úloha.

Ak by som mal túto noirovú labužinu zhrnúť do jednej vety, tak napíšem asi toto: Limbo pripomína ten najtemnejší sen dieťaťa, ktoré zaspáva v 40 stupňových horúčkach s ľadovými zábalmi v prepotenej posteli a jeho hranie na určitý čas dokáže aj z pekného dňa urobiť spoľahlivo depresívny zážitok, ktorý je však svojím spôsobom tak návykový, že na tých pár hodín zatiahnete žalúzie a s tajomným úškrnom necháte slnko škrieť pazúrmi o zatemnené okno. Limbo vás vtiahne a nepustí.