Resident Evil Requiem

Keď Capcom oznámil, že deviaty diel série ponesie podtitul Requiem, priznám sa, že som mal zmiešané pocity. Séria sa v posledných rokoch prehadzovala medzi čistým hororom (Village, RE7) a akčnejšími výletmi, a nebol som si istý, ktorým smerom sa vydá tentoraz. Po dohraní môžem povedať, že Capcom vyriešil túto dilemu možno najelegantnejšie, ako sa len dalo – nevybral si jednu stranu, ale dal nám oboje naraz, a to v pomere, ktorý naozaj funguje.

Hra stavia na dvoch protagonistoch. Grace Ashcroftová je FBI analytička, ktorá sa vo vyšetrovaní bioterorizmu dostane priamo do srdca hrôzy, a jej časti hry sú čistokrvný, nekompromisný survival horor z pohľadu prvej osoby. Munície je zúfalo málo, inventár obmedzený a temné chodby hotela Rhodes Hill, neskôr aj sterilne biele laboratóriá a nemocnica, vás nenechajú ani na chvíľu vydýchnuť. Počas väčšiny jej pasáží ste doslova podvyzbrojení, podinformovaní a nikdy sa necítite bezpečne – presne to, čo si staršie diely (a najmä RE7) pamätajú najlepšie. Naproti tomu druhá polovica hry patrí dobre známemu Leonovi S. Kennedymu, ktorý pôsobí staršie a unavenejšie, no stále so svojím povestným čiernym humorom a sebavedomím. Jeho časti sú rýchlejšie, akčnejšie a sebavedomejšie – prestrelky pôsobia intenzívne, no stále kontrolovane, a nová sekera umožňuje parírovanie v súbojoch nablízko, čo odmeňuje dobre načasované reakcie. Dynamika medzi Grace a Leonom je navyše prekvapivo emotívna – nepôsobí povýšenecky, skôr ako niekto, kto vie presne, aké kruté vie byť ich prostredie, a chce druhého ušetriť tej ťažkej cesty.

Veľmi oceňujem, že hra vám dovoľuje pri oboch postavách prepínať medzi pohľadom z prvej a tretej osoby. Ide o zdanlivo malú vec, no v praxi mení výrazne to, ako sa hra „cíti“ – Gracine hororové pasáže v prvej osobe pôsobia oveľa klaustrofobickejšie a osobnejšie, zatiaľ čo Leonove akčné sekvencie si vo výhľade z tretej osoby lepšie vychutnáte.

Zombíci navyše dostali nový rozmer – nie sú to len tupé prekážky na streľbu, ale hra im ponecháva zvyšky ich pôvodnej ľudskosti v správaní. Niektorý zombík si napríklad umýva sklo a nevšíma si okolie, čo môžete taktický využiť a nenápadne popri ňom prejsť. Tento detail robí z prieskumu prostredia oveľa premyslenejšiu hru mačky a myši, než len bezhlavé strieľanie všetkého, čo sa hýbe. Craftingový systém tiež dostal osviežujúci nový rozmer – Grace môže zbierať krv z porazených nepriateľov ako surovinu pre výrobu predmetov, zatiaľ čo Leon si svoju sekeru brúsi sám, kedykoľvek chce, bez závislosti na obchodníkovi ako v remaku štvorky.

Zvuková stránka je jedným z absolútne najsilnejších prvkov celej hry. Úprimne odporúčam hrať so slúchadlami, v tme, so zapnutým surround zvukom – vŕzganie dverí, kroky v rozbitom skle, vzdialený rev nestvory, ktorá vás v Gracinych pasážiach prenasleduje a pred ktorou v podstate vždy musíte len utekať, dokážu vystrašiť oveľa efektívnejšie než akýkoľvek lacný jumpscare. Aj po technickej stránke hra pôsobí veľmi vybrúsene – ovládanie je responzívne, súboje s nepriateľmi si človek pamätá, a prostredia sú navrhnuté tak, aby vás plynulo viedli priestorom, ktorý pôsobí zároveň filmovo aj hrozivo.

Príbehovo hra spája dve generácie postáv poznačených hrôzami minulosti – Grace reprezentuje tých, ktorí vyrastali už vo svete zničenom predchádzajúcimi katastrofami a nikdy nepoznali, aké to bolo predtým, zatiaľ čo Leon reprezentuje tých, ktorí to všetko prežili a musia sa naučiť žiť v tejto novej realite. Väčšinu hracej doby drží príbeh slušné, premyslené tempo, no v posledných hodinách trochu stráca dych a niektoré zvraty pôsobia zbytočne vynútené a uponáhľané, akoby sa scenáristi báli, že im dôjde priestor. Škoda je aj to, že súboje s bossmi sú miestami jednoduchšie, než by si človek po predchádzajúcich dieloch čakal – chýbala mi tam väčšia výzva, ktorá by korunovala inak veľmi napínavé sekvencie.

Napriek týmto drobným výhradám ide o jeden z najkomplexnejších a najlepšie vyladených Resident Evil titulov za dlhý čas – hru, ktorá si jasne pamätá, prečo bola séria kedysi taká výnimočná, a zároveň sa nebojí posunúť ju smerom, ktorý pôsobí sviežo aj po tridsiatich rokoch existencie franšízy.