The Invincible

The Invincible je hra, ktorá mi učarovala už pekných pár rokov dozadu na jednom z každoročných letných Geoff Festov. Jej trailer a vizuál ma ihneď zaujal a hra putovala do Steam Wishlistu svinským krokom. 4 roky odvtedy čo som ju tam poslal, som si ju aj konečne zahral. A musím priznať, v mnohých ohľadoch ma čakalo sklamanie. 

Dám si jedno vesmírne dobrodružstvo s príchuťou existenciálneho hororu

Ako každý seba rešpektujúci hráč nie som veľký nadšenec do žánru Walking Simulátor. Avšak hry ako Gone Home či What Remains of Edith Finch ma presvedčili, že tento žáner má čo ponúknuť ak je jeho súčasťou nadmieru pútavý príbeh, zvuk a vizuály. Predsa len, nie každý chce vždy spotený búšiť do mastnej klávesnice alebo budiť susedov vrieskaním na spoluhráčov v rôznych Deadlockoch, Battlefieldoch a CS-kách. Sem tam si treba dopriať aj oddychovú prechádzku po malebných vyľudnených dedinkách na Anglickom vidieku, či osamelej planéte, na ktorej by sa mohol nachádzať život. The Invincible túto pomyselnú dohodu so svojimi hráčmi nezvláda zrovna najlepšie. Hlavná hrdinka a jej priateľ na telefóne sú spočiatku celkom otravný. Nezavrú ústa ani na sekundu, čo v prípade hry ako napríklad taká Firewatch, rušivé nebolo. Príbeh poskytuje zaujímavú premisu, ktorá hráča okamžite vtiahne avšak zlyháva v rozhovoroch, ktoré celý príbeh sprevádzajú a sprostredkúvajú hráčovi. Tie sú samo o sebe uveriteľné a herci a herečky nie sú vyložene zlý ale ich interakcie pôsobia drevene. V prípade hlavnej dvojice je to akosi pochopiteľné. Kedy ste naposledy mali bezprostredný kamarátsky rozhovor s Vaším šéfom, všakáno? Napriek tomu to hre hádže polená pod nohy, pretože naša dvojica Biologička Yasna a jej Astrogátor sú na pódiu po celú hernú dobu a keďže ich chémia nefunguje, úvodné učarovanie konceptom The Invincible (nielen ich vinou) postupne opadne.

Hra sa odohráva na nepreskúmanej planéte zvanej Regis III, ktorú prichádzate ako prieskumníci zdokumentovať, skôr než sa to podarí konkurencii, ktorá sa blíži v obrovskej vojnovej lodi The Invincible, ktorá Vašu frakciu nemá zrovna v láske vďaka čomu je konflikt zaručený. Prieskumný tým tvorený najlepšími vedcami a vedkyňami široko ďaleko však neodpovedá a tak je na Vás, Biologičke Yasne aby ste zistili čo sa im stalo a bezpečne ich evakuovali na orbit, skôr než dorazí nepriateľská posádka The Invincible.

Stanleys Parable bez Stanleyho

Hra nie je nadizajnovajná najlepšie, počíta s tým, že Vás príbeh, atmosféra a vizuály, ktoré veru nie su úplne márne, vtiahnu natoľko, že si nevšimnete, že celý čas robíte len presun z bodu A do bodu B a stlačenie tlačidla interakcie. V hre sú aj rozhodnutia, ktoré sprvu pôsobia veľmi seriózne ale výsledné vyznenie hry neovplyvnia žiadným spôsobom. Iste, nájdete tu aj jedno, dve dôležité rozhodnutia ktoré ovplyvňujú jeden z koncov, ktorých je dokopy až 6 ak som dobre rátal + pár nezaujímavých kombinácii. Výsledný pocit z rozhodnutí, ktoré celú hru robíte je však nemastný neslaný. Viac príbeh, respektíve koľko sa o príbehu priebežne dozvedáte ovplyvňujú veci, ktoré ste neurobili či nenašli. Hra teda v podstate chce aby ste naozaj preskúmavali každé zákutie avšak komunikuje Vám tento zámer takým neohrabaným herným dizajnom, že ak na túto dizajnérsku hru pristúpite, budete napokon skôr frustrovaný než plný zadosťučineni. The Invincible je napriektomu celkom sympatická sci-fi jednohubka. Áno, predlohou je román Stanislawa Lem-a, ktorý som nikdy nečítal a teda sa na celú záležitosť a koncept tzv. nekroevolúcie pozerám čerstvými očami. Tento koncepti mi prijde tým najlepším čo táto hra dokáže ponúknuť. Ak by som mal hádať tak je príbeh knihy v rámci možností veľmi dobre spracovaný. Neviem totiž ako inak si vysvetliť ten nespočet hluchých miest a vyslovenej bázne z dávania hráčovi väčšej slobody či už pri normálnej hernej náplni alebo pri spomínaných kľúčových rozhodnutiach. Ak hru nespapáte behom jedného víkendu, čo zrejme nie je preferovaný zážitok radšej si ju dávkovať, tak hra obsahuje aj nádherný sprievodný komiks priamo v menu alebo pri načítavacích obrazovkách. Keď od nej odídete na pár dní, ľahko sa dostanete späť do diania, stačí prelistovať komiks ak ste zabudli kde sa nachádzate a čo vlastne robíte.

Necroevolúcia herného dizajnu

Herná slučka, ak to tak môžem poslovenčiť, je klasika Walking Simulátorov. Držanie šípky vpred alebo písmenka "W" a počúvanie rozhovorov. Čo hre kvitujem je, že neskĺzla do obvyklého lúštenia záhady toho čo sa stalo s Vašou posádkou, pomocou nespočetných audio záznamov. Hra totiž využíva rôzne indície a stopy, občas aj flashbacky, nie len nahrávky typu: "Nedáva mi zmysel prečo by planéta absolvovala nejakú kataklyzmu keď tomu nenasvedčuje žiaden kráter ani fosílie, ktoré sme našli... Čože to je za zvuk čo počujem? Kto je tam? Riško zase si zabudol zavreť dvere do Hubu? Koľko... aaaaa jaaaaa bohaaa chrr chrrr". Tento prístup je v hrách už natoľko obohraný, že ho už parodovali aj samotný tvorcovia South Parku. Miesto toho aby hráč nachádzal každé 2 metre nahrávky alebo denníky (v tomto type hry sa im nedá úplne vyhnúť) sú tu napríklad analýzy pôdy, výstupy zo skenerov či ručne kreslené fotografie z dronov. Hlavné postavy na základe ich vlastných znalostí spolu celý čas dišputujú, pričom sa hra pokúša zároveň s Vami ústrednú záhadu postupne lúštiť. Yasna alebo jej priateľ na telefóne prichádzajú s rôznymi teóriami, ktoré kvôli objaveným stopám buď zahadzujú alebo nahradzujú novými až to všetko napokon do seba so škrípaním zapadne. Ale zapadne a to je hlavné. Pri diskusiách čo sa na planéte Regis III odohralo, než ste ju prišli preskúmať, prečo sú vaši kolegovia, vyslaný na výpravu pred vami zrazu polo-dementní a ako to súvisí s avizovaným príjazdom konkurenčnej prieskumnej lode Invincible na planétu, ste v podstate iba publikum. Občas Vás hra štuchne aby ste trošičku zapojili mozog a do rádia šéfovi netrepli totálnu sprostosť ale ak by bolo toto skladanie mozaiky viac interaktívne, hre by to iba prospelo. Nehovorím, že som čakal niečo ako Outer Wilds, taký prístup by však tú hru vystrelil do výšin, na ktoré sa môže teraz iba spod mosta túžobne pozerať. Keby hra obsahovala mechaniku ako Alan Wake 2 kde si spájate súvislosti na veľkej tabuli a riešite ich postupne, aj keď tiež bez použitia mozgu ale aspoň preskúmavaním herného sveta, výsledné hodnotenie by vyzeralo lepšie. Nič Vás totiž nedonúti teóriám, ktoré Yasna so svojím šéfom preberajú dávať pozornosť, ktorú si zaslúžia. Žiadna mechanika, len vy sami, ak Vás teda nápady v hre spracované chytia za srdce. A ono to je vlastne vo výsledku naozaj zaujímavé, lenže vy počas hrania nemáte istotu, že hra bude mať pointu, a že zapájanie mozgovej aktivity hocijako odmení. Tento sľub Vám hra nedá. Rušivé je aj to, že popri vedecky vecných a logických rozhovoroch nikto nerieši fakt, že Yasna úplne bez ujmy prežije to čo zvyšok posádky instantne poslalo prdieť do plienok. Hra to nijako nezadresuje. Samozrejme v hrách je tento syndróm hlavného hrdinu bežná vec ale tu v tomto pekne premyslenom sci-fi príbehu to pôsobí ako päsť na oko. Autorom skutočne začnete dôverovať ale nastane to ďaleko za polovicou hry. To, že sa musíte občas premáhať aby ste pozorne sledovali čo ktorá postava vraví je naozaj mizerné. Pretože pod pokličkou tejto nie príliš vydarenej adaptácie drieme vynikajúci a zaujímavý koncept, ktorý Vás pri hre udrží a zároveň Vás prinúti rozmýšľať o tom prečo ste si vlastne kúpili hru miesto spomínanej knihy. Adaptovať hocijaké literárne dielo je nesmierne náročná úloha už len vo filmovej oblasti nie to ešte videohernej. Videohry podľa kníh zvyčajne fungujú najlepšie ak použijú predlohu len na akýsi odpich, voľnú inšpiráciu pre svet alebo ústredné témy, ktoré sa rozhodnú do svojej hry vložiť. Spec Ops: The Line, Stalker, Zaklínač alebo legendárne I have no mouth and I must scream majú to tzv. je ne sais quoi, ktoré Invincible ako adaptácií žiaľ chýba.

Výslednému dojmu nepomáha ani fakt, že v hre nie je jediná vyslovene zábavná mechanika. Cestovanie autíčkom po peknej pieskom zaliatej krajine je fajn ale rýchlo sa zunuje. Lietanie a pristávanie s dronom vo vyhradenej ohrade je situácia, ktorá sa v hre mala objaviť ideálne raz. Objavovanie okolia je dostatočne pútavé avšak keď ho objavujete príliš a skúmate každú možnú odbočku a potenciálne schované zákutia, hra Vás za to v 9-tich prípadoch z 10-tich nijak neodmení. Tento prístup k neveľmi čitateľnému dizajnu úrovní má za následok to, že po čase sa už len pajdíte po hlavnej línií, kam Vás hra posiela a tým môžete prísť o relatívne zaujímavé drobnosti, ktoré zapadajú do hlavného rébusu hry. Veľakrát ani neviete povedať kde je ten bod za ktorým sa už nebudete môcť vrátiť, a navždy sa Vám zavrie možnosť preskúmať inú cestu. Pre človeka čo hry šacuje ako nasteroidovaný štyridsiatnik pred vstupom do KC-čka, od päty až po krk, je to veľmi frustrujúce. Prešiel som hru 1,5 krát len aby som zozbieral všetko čo sa zozbierať dalo a mal možnosť vidieť všetky konce, takže viem o čom hovorím. Ak je najzábavnejšia časť Vašej hry 50 rokov stará minihra Pong na zaprášenom počítači uprostred opustenej základne, ktorú nájde možno tretina hráčov, viete, že máte problém. A ono by to vlastne až tak nevadilo keby príbeh lepšie odsýpal a dokázal hráča vtiahnuť do deja pomocou intenzívnejšieho ozvučenia či hudby a lepšie zdramatizovaných situácií kde aj musíte použiť vlastnú hlavu inak zomriete buď vy alebo niekto iný. Nie som si istý či má vôbec The Invincible Game Over obrazovku. Podľa mojich skúseností, je nemožné umrieť alebo zlyhať. Jediný krát kedy sa dá zlyhať je vo Finále a aj to Vám hra nanúti do vienka Žolíka, ktorý Vás od zlyhania vždy zachráni stačí len kliknúť a použiť ho v dialógu. Možnosti na výber sú dve: kliknúť na "použiť Žolíka" alebo kliknúť na možnosť "stáť a pozerať sa s otvorenou hubou na výsledok vašej neschopnosti". Dá sa to však počítať ako zlyhanie keď to len vyústi v tzv. zlý koniec a pustia sa titulky? Hru ste v podstate kompletne dohrali bez jediného zakopnutia len so smutným koncom.

Misia splnená ale iba tak napol

Po technickej stránke hre nie je čo vytknúť, síce bola hra testovaná na zostave presahujúcej odporúčané požiadavky, som presvedčený, že The Invincible je dostatočne komorná na to aby nemala žiadne výrazné poklesy snímkovania ani na slabších zostavách. Všetky úrovne sú pekne krásne po starom oddelené a ani otvorenejšie mapy nie sú žiaden openworld. Hra je vybudovaná na dnes už zastaranom Unreal Engine 4, ale jej vizuál neurazí. Občasné miznutie predmetov, tieňov a viditeľné doskakovanie LODs hre možno odpustiť, aj preto, že hráči sú už na to za tie roky akosi zvyknutí. The Invincible je indie hra, ktorá má môj obdiv, pretože rúbe vysoko. Strom jej však padá na hlavu a zatĺka ju rovno do Zeme, scéna ako zo starých animákov. Napokon je najväčšia devíza The Invincible fakt, že úspešne propaguje knihu, po ktorú pôjdete po dohraní rovno do Martinusu, ak ju niekedy vôbec naskladnia. Nevadí, aj antikvariáty existujú.