Limbo

Vraj niekde jestuje svet odetý len do farieb zhmotňujúcich večný smútok. Svet, v ktorom je prísvit strohý ako skrehnuté vetvy vŕby počas treskúcej zimy a temnota z nej sálajúca tak lákavá, že jej podľahne každá labilnejšia povaha túžiaca po dráždivej sexuálnej frustrácii z nasilu prerušeného orgazmu. Tie pocity z číreho zúfalstva a nedokonalého vyvrcholenia sú tam vraj privolávané troma farbami, tými troma odtieňmi novu, ktoré snáď počal samotný Lucifer. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem ako mi tá neznáma stará žena hovorila, že svet Limba je svet, v ktorom sa temnota mieša s láskou a útrpnosťou. Na jej takmer diabolský smiech nikdy nezabudnú moje hánky prstov, cez ktoré sa mi jej zlovestná aura dostala až pod kožu, kde prečkávala dlhé roky, počas ktorých mi každé jedno sychravé ráno spôsobovala, že sa z môjho priestoru na sny stával schátralý bazén plný zožltnutého lístia a žumpovej vody. Jedno jej ale musím uznať. Mala pravdu, som len ďalší z tých, ktorí jej podľahli ...

Dnes je všade hrobové ticho. Len občas začuť desivé krákanie vrany, či straky. Ovzdušie pripomínajúcou výplňou medzi čiernymi stromami a postavami, v ktorých kedysi prúdilo ľudské teplo, sa šíri páchnuce temno a tiaž, ktorým niekedy skríži cestu vŕzgavý zvuk prasknutia suchej haluze. Zrazu som na to čiernom plátne zočil dve biele bodky pripomínajúce svetlomety áut skrývajúcich sa v diaľave za hustou stenou zo smotanovej hmly. Zrazu žmurkli a vydali sa krátku výpravu kdesi smerom nahor. Až vtedy som si uvedomil, že tie biele svetielka boli vlastne oči, ktoré následne zosilneli a dali práve sa ukazujúcim obrysom nové meno. Telíčko, ruky, nohy, detská tvár. Malý chlapček. „Kriste!“, s hrdlom tenším než notový papier som s veľkou dávkou znechutenia precedil cez svoje imaginárne zuby. Boh je skrátka neskutočná sviňa ...

Limbo práve zhrešilo tým najhanebnejším hriechom, snaží sa znesvätiť to najcennejšie ľudské stvorenie, dieťa. Nevedel som ako sa tu dostalo, no už len to, že tu je, naznačuje, že počas svojho života muselo prejsť trýznivým peklom a beštiálnymi zážitkami. Ten smutný hrdina sa, zdá sa, pokúša niekam rozbehnúť, no ja už teraz viem, že sa odtiaľto už nikdy nedostane. Je to večná pasca, secesná kobka, ktorá ešte viac mučí kedysi mučených a ešte bohopustejšími spôsobmi ponižuje kedysi ponižovaných. Vyzerá, že tento malý capart potrebuje moju pomoc, aby sa z tejto hnusnej černoty dostal, no ja mu pomôcť neviem. Tie jeho márne pokusy o prekonanie diabolsky vymyslených prekážok vo mne vyvolávajú clivosť, akú som necítil už veky. Hľadiac na jeho snahu dostať sa na koreň spínačov aktivujúcich pohybujúce plošinky som si uvedomil, že som tu skutočne priveľmi dlho, no stále je to len zlomok z toho, koľko tu ešte budem.

Všetky tie fantaskné predstavy, tá desivá realita, osudový krok a potupná smrť znova a znova. Kruté pravidlá tohto sveta popísané jednoduchými obskúrnymi slovami sú číre, presne definované a neľútostné. Každý jeden náraz, rozrazená lebka, či rozpílené hnáty udierajú do vašich nervových zakončení aj po tisíci krát rovnako veľkou silou ako tomu bolo po prvýkrát. Absolútny minimalizmus privedený do extrému použitím len čiernej a bielej farby, v ktorom úplne absentuje akýkoľvek hudobný podklad si za svoj dizajn zasluhuje uznanie. Aj napriek tomu, že je celý tento svet len mučiarenským nástrojom, nad ktorým sa niekto bezostyšne smeje. Možno tá stará pani, možno nejaký šialený architekt, možno Boh samotný.

Je ťažké opisovať prostredie, v ktorom sa prakticky nič nedeje. Teda deje, len nie v tom slova zmysle, že svet navôkol vás žije. Svet, v ktorom práve som, je pustý a depresívny. Niekedy budete mať možno šťastie a na okamih zazrieť bieleho motýlika, či kamienok kotúľajúci sa dolu kopcom. Limbo znamená dokonalý súzvuk svetla a tieňov. Démonickú symfóniu tmavých obrazov lákajúcu slabé duše do jej bezcitných pazúrov, z ktorých ich vyslobodia až lúče ranného slnka. Ja osobne som bol jednou z nich. Dokonale ma do seba vtiahla a ja som prv nechcel von, no teraz viem, že z čoraz viac na mňa dopadajúcej depresie som si kedysi vytrhal všetky vlasy a v spánkovej oblasti na hlave zoškrabal kožu až na kosť. Najprv som sa kochal jej temnou nádherou, no časom som si uvedomil, že pozerám znova na to isté. Limbo ako celok nie je totiž nejako zvlášť rozľahlá entita, klusom som ju svojho času preskúmal za nejaké štyri hodiny.

Osobne ma prekvapila dokonalá ladnosť pohybu chlapca s okolím. Ako keby tu strávil už snáď toľko svetelných rokov ako ja. Vidím, že sa mu tu začína celkom páčiť, zisťuje že prostredie je pekne vrstevnaté a výborne nabudzuje pocit hĺbky. Chlapček síce dokáže chodiť len doľava a doprava, skákať, či ťahať a posúvať veci, no to mu bohate stačí na to, aby sa vžil s kánonmi tohto prekliateho univerza a prežil. Čo ale vy ostatní, ktorí možno budete tiež z tých labilnejších? Zapamätajte si, že Limbo je faloš, prefíkaný všesvet z toho dôvodu, že vás z počiatku opije menším počtom nebezpečenstiev. Bude sa vás snažiť podmaniť tým, že vám ponúkne blahodárnu prechádzku rôznymi druhmi slastí. Sem tam niečo preskočiť, potiahnuť či vyskočiť, také sú tu začiatky, no s pribúdajúcim časom sa tie skoky či odrazy budete musieť naučiť robiť čoraz presnejšie a pri konci prvého cyklu ich budete musieť ovládať takmer majstrovsky, pretože obtiažnosť naberie na obrátkach.

Limbo obsahuje tony variácií na skoky a doskoky, pády a pristátia. Zlý odraz, ste v diere. Osudný šmyk, ste mŕtvy. Zlé prichytenie sa, opäť umierate. Poriadnym tréningom sa ale čoskoro naučíte koordinovať s tým, čo sa navôkol vás deje. Môžete sa tešiť na krásne spríjemnenia v podobe obrovského pavúka blokujúceho cestu, či logických úloh s magnetmi a elektrickým prúdom. Varujem vás, vždy si ale dávajte pozor, čo sa nachádza nad vami, pretože z času na čas sa do vašej hlavy môže zavŕtať nebezpečný červ ovplyvňujúci vaše motorické schopnosti!

Hľa! Ten chlapček bez mena sa práve dostáva na miesto, kvôli ktorému sa tento svet nazýva tak ako sa nazýva. V duchu si hovorím, že raz to muselo prísť, to zistenie, že všetko je len nerozbitné zrkadlo, za ktorým sme obaja uväzení. Radšej sa ani na neho nedívam, pretože nechcem vidieť v tých detských úprimných očkách tak hlboké sklamania plné otázok prečo. Čím jednoduchšia otázka, tým ťažšia odpoveď. Typický paradox života. Človek by si myslel, že po tom všetkom bude už imúnny voči všetkým citom a predsa sa časom niečo nájde. Stačí jedno ničím nepoškvrnené chlapča a ...Vlastne kto vie, jedného dňa, mnoho mnoho nekonečných rokov od týchto okamihov, kedy tu už nebudem ja a ani vy, bude možno svoje stretnutie s novým, neobyčajným návštevníkom Limba rozprávať svojmu publiku práve on. Kto vie ...