Dear Ester

Pred pár dňami som dostal otázku, ktorej hre by som dal 10 bez dlhého uvažovania. Napadlo mi pár hier ktoré nebudem menovať ale hlavne zážitok, ktorý mi Dear Esther ponúkla. Veľa ľudí okolo mňa berie túto hru ako úplný nonsens vzhľadom nato že sú navyknutí na zbraň v ruke, explózie a krv. Áno, ľudí ktorí ešte vedia oceniť estetiku, umelecký dojem a hlavne herný zážitok z iného uhla pohľadu je veľmi málo a ich počet stále klesá. Nebudeme riešiť prečo, to je otázka na psychológiu, lenže tým som chcel poukázať aj na názory a komentáre ktoré hra ako toto dostáva.  Je to smutné že štandardný hráč (hráč FPS a sandbox hier) nedokáže oceniť respektíve pochopiť to, čo táto hra ponúka.

Vytiahnuť maximum zo starého Source enginu sa tu podarilo do dokonalosti a to stavia podklad pre základy na ktorých hra stojí, a to je ostrov na ktorom sa nachádzate. Je ťažké opísať slovami atmosféru ktorú som zažil tu a naposledy vo filme, nie v počítačovej hre. Je ťažké slovami opísať krásu ostrova pokiaľ ste ju nevideli na vlastné oči dlhšie ako 5 minút. Ja ťažké pochopiť samotný príbeh hry po bezprostrednom dohraní hry pretože ak ste to dotiahli až ku koncu, budete o nej rozmýšľať a dávať si fakty dohromady, skladať črepiny, a je dosť pravdepodobné že ak vás to zasiahne tak ako mňa, kľudne si to zopakujete znova a znova a veľmi radi. Po väčšinu svojho výletu budete hltať scenérie a prostredia rad za radom a taktiež je možné že stratíte črepinku z príbehu ak sa zahladíte na morský príliv.

Občas máte na výber z dvoch ciest a ak sa vyberiete jednou, a neskôr druhou, zistíte to čo ste predtým nevedeli.  Prostredia sú spracované tak verne, že pred zarastenou jaskyňou budete na vážkach či ísť dnu alebo nie v domnienke “niečoho“ čo je vo vnútri aj keď veľmi dobre viete že tam nič nie je. A toto robí ostrov naozaj úžasným.

Práve detail, ktorým je ostrov spracovaný vás núti k preskúmaniu. Takmer každé jedno miesto, chatrč, alebo aj tá jaskyňa o ktorej som už hovoril vyráža tajomnú atmosféru, ktorá vás ženie k tomu aby ste sa na ňu lepšie pozreli. Všetko je dávkované v správny čas a správne miesto.

Práve tie možnosti ktoré dostaneme sú tie, ktoré majú vplyv na hráča a je len na ňom či v dobrom alebo naopak. Máme naozaj veľký ostrov. Nevidíme nič iba nádheru. Nerobíme nič iba sledujeme a počúvame.  Chodíme pomaly namiesto behania. A ak ste ten, ktorý má umelecké cítenie, budete priam radi že tu nie je možnosť behu a videnia vlastného tela.

O príbehu písať nejdem pretože je to ako veľké dobrodružstvo, ktoré sa musí zažiť a nie čítať. Je vypracované do dokonalosti a takmer každá veta má vždy čo povedať. Samotný príbeh "prejdete" do maximálne dvoch hodín, avšak efekt ktorý vo vás zanechá aj po dohraní je na nezaplatenie.

A čo hudba ? Tá je zakomponovaná na takej istej úrovni, ako všetko ostatné. Je hlavne relaxačná, tichá, tajomná. Nie je jej tu moc pretože zvuky ostrova, mora a prílivu je tak isto hudobný doprovod ktorý má svoje čaro. Avšak ak započujete čo i len náznak jemného ženského altu, poteší to, a to dosť veľmi. Aspoň na chvílu budete mať pocit, že ste nažive.

Teraz všetko, čo som napísal o skloňovaní  Dear Esther ako „hre“ musím bezpodmienečne zmeniť pretože toto hra nie je. Toto je interaktívny a umelecký zážitok. Zážitok s veľkým Z. Taktiež je to umenie v pravom slova zmysle. Je to ako kniha, a je to ako film.

This is not a game. This is pure art.