NI.BI.RU: Messenger Of The Gods

Posol bohov v novom kabáte
Všetko sa začalo 5. októbra 1998, kedy Unknown Identity (UI) v spolupráci s Future Games uviedli na trh svoju adventúru Posel Bohů. Odvtedy utieklo veľa vody a UI sa podarilo presláviť aj za hranicami ČR a SR hrou Posel Smrti. Zrejme tento krok ich motivoval k práci na remaku Posla Bohů s názvom NiBiRu, ktorý bol uvedený na zahraničné trhy 7 rokov po pôvodnej hre. Ako to v mojich očiach dopadlo sa dozviete, ak dočítate moju recenziu (alebo ak sa pozriete na hodnotenie ).

Príbeh, známe to slovo pre tvorcov adventúr
Ako som už neraz spomenul, adventúra bez príbehu a atmosféry nemá veľkú šancu na úspech, keďže toto sú jej hlavné prvky. Základná silueta príbehu v NiBiRu nie je ani zďaleka zlá, točí sa okolo mimozemských technológií, Mayských mýtov, Nacistických výskumov a tajomstva večného života. Hlavnou postavou hry je mladý český archeológ Martin Holan, ktorý na žiadosť svojho strýka, významného profesora-archeológa, vyberie preskúmať novoobjavenú baňu, z čias druhej svetovej vojny, kde nacistickí vedci robili nejaké pokusy, ktoré mali Hitlerovi pomôcť zvrátiť vývoj svetových dejín. Neskôr sa ukáže, že Martin a jeho strýko nie sú jediní, ktorý sa o NiBiRu (tak sa volal projekt, na ktorom sa v bani tajne pracovalo) zaujímajú, a že druhá strana sa nezastaví pred ničím a je ochotná pre naplnenie svojich cieľov aj vraždiť. No čo poviete? Neznie to zle, však? Tu vás ale musím schladiť, pretože nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá a príbeh NiBiRu je zrádzaný tým, ako ho autori podávajú a tiež atmosférou hry. Od začiatku do konca som sa nebol schopný vžiť do úlohy hlavného hrdinu, nesympatizoval som s jeho strýkom, ani som nebol napätý, čo sa bude diať. Jedinou výnimkou bola časť v bani, ktorá trochu pripomínala hry o Indiana Jonesovi a tiež časti tesne pred záverom u vykopávok v Mexiku. Zvyšok by som zhrnul slovom nuda. Ďalším aspektom, ktorý neprispieva k zlepšeniu celkového pocitu z hry je spracovanie postáv, ktorým naprosto chýba osobnosť, väčšina rozhovorov prebiehala podľa môjho názoru naprosto nelogicky (možno ich prirovnať k rozhovorom z Telenoviel).

Hrateľnosť
Na rozdiel od svojej predlohy, ktorá bola videná z vlastného pohľadu je NiBiRu 2D point´n´click adventúrou, kde vidíte svoju postavu. Väčšina puzzlov je logických, občasné logické úlohy (zoraďovanie kotúčov v pyramíde podľa farieb...) sú tiež ľahko pochopiteľné. Problémom je skôr fakt, že hra je až príliš jednoduchá. Hotspoty, ktoré sa vám ukážu automaticky po preskúmaní zmiznú, ak nie je potrebné s nimi ešte nejako operovať. Ak hotspot nezmizne ani po kliknutí pravým, ani po kliknutí ľavým tlačítkom myši, je jasná, že naň treba použiť nejaký predmet z inventára. Takýmto spôsobom sa dá veľmi rýchlo vylúčiť väčšina hotspotov a pre hráčov už prakticky nie je problémom vydedukovať, čo od nich autori chcú. Tak isto je to aj s opúšťaním miestností, keď vás hra nepustí von z miestnosti, alebo komplexu miestností, kým ste ešte všetko potrebné nespravili, čím vám zase ušetrí čas a námahu pri jej prechádzaní. Niekedy je ale táto prílišná ľahkosť na škodu, pretože ak sa vám nestane, že prehliadnete nejaký hotspot, tak máte hru z krku veľmi rýchlo. Bolo by to vari ešte rýchlejšie, keby Martin dokázal okrem svojej pomalej chôdze aj bežať, čím by sa urýchlil jeho pohyb po obrazovkách (našťastie je v hre implementovaná aspoň možnosť presúvať sa medzi jednotlivými obrazovkami dvojklikom). Pri pohybe ešte dodám, že Martinov pathfinding by tiež potreboval doladiť.

Grafika
Prostredia sú v hre spracované pomerne slušne, aj keď im na môj vkus mohli autori pridať trochu viac života, detaily však okoliu nechýbajú. Jeden človek, ktorý sa prejde po ulici, alebo jeden vták, ktorý preletí zo strechy na strechu nie je ktoviečo. Najhoršie sú animácie postáv, ktorý chodia veľmi strnulo a často narábajú s neviditeľnými predmetmi. Rovnako je to aj s ukladaním vecí do inventára, keď napríklad metla jednoducho zmizne, len čo ju Martin uchopí do rúk. Prestrihové animácie, ktorých je ale v hre veľmi málo nie sú síce ničím graficky prevratným, ale pozerať sa na ne dá.

Zvuky
Zvukové efekty v hre sú pekné, aspoň trochu oživujú inak dosť neživé priestory. Horšie je to však s hlasmi postáv, ktoré sú hrozné. Prízvuky sa mi vo väčšine prípadov absolútne nehodili k postavám, ktoré stvárňovali a navyše celú hru nahovorilo iba zopár ľudí a je to počuť, keďže hlasy sa veľmi často opakujú. Hudbu v hre takmer ani nie je počuť.

Záver
Zaujímavý príbeh, ktorý ale zabíja atmosféra, navyše naprosto pochovaný koncom takmer bez vyvrcholenia (to, čo nám autori ponúkajú, je naozaj smiešne). Pekne spracované prostredia, ktoré ale nemajú život. Rozhovory o ničom, navyše podpriemerne nadabované. A takto by som mohol pokračovať donekonečna...takže radšej to hneď skončím a budem dúfať, že Posel Smrti bude pre mňa príjemnejším hraním...