Hudba v Hrách

Predstavili ste si niekedy nejakú hru bez hudby? Resp. zamýšľali ste sa niekedy predtým ako asi funguje hra, ktorá by nemala hudbu ktorá by umocňovala zážitok? Určite nie (česť výnimkám), a pravdou je, že málokto z nás, by si dokázal predstaviť hru bez hudby. Pre každého, aj toho najamatérskejšieho hráča, je hudba v hre, čosi ako najvyššia samozrejmosť. Nejde o to, či sú to len jednotlivé zvukové znelky, skladby, ktoré veľmi nenadchnú, alebo orchestrálne „zimomriavkorobiče“. Ide jednoducho o to, či tam tá hudba je a má možnosť dotvárať to, čo sa na obrazovke deje. A o tom by som sa v tomto článku rád zamyslel.

Teraz pozorne čítajte: Predstavte si, že je klasický deň. Zapnete PC, či konzolu. Nedočkavo vkladáte disk do mechaniky a čakáte na menu ktoré vás vtrhne do samotnej akcie – iného sveta, sveta, kde sa odrazu všetko normálne odplaví a ako keby existoval len svet ktorý je na obrazovke. Ale predstavte si, že do tohto napätého očakávania veľkých vecí vstupuje čosi zvláštne. Zapínate obľúbený level a vidíte postavy so skvelým dabingom. Všetko je proste silné, zvuky autentické. Ale niečo vám tu nesedí... Do tohto všetkého nevstupuje ani raz čosi čo vám vždy pripadá úžasné a nádherné – hudba. Čo sa do riti deje!?

Zisťujete, že vám nejde hudba. Zanadávate (a poriadne) a vypnete hru. Nemá to zmysel – povie si väčšina z vás. A tu sa dostávame k jadru veci. Skúste si len tak na pokus vypnúť reproduktory a zapnúť obľúbenú časť hry, kde vám priam primŕza chrbát k opierke. A zistíte, že vidíte len bezduché scény, síce s namakaným vizuálom a grafickou vyšperkovanosťou, ale je to strašná nuda. Postavy prejavujú emócie, no vy ich ako neregistrujete. Odrazu sa prichytíte ako už x krát zomierate lebo ste zaspali na sedadle.

Myslím, že väčšina z vás práve pochopila k čomu spejem. Hudba, a teraz úplne jedno kde (či už vo filme, divadle...), je asi tým najzákladnejším nástrojom na získanie si hráčov (treba na to samozrejme, aj skvelú chytľavosť a prepracovanosť celkovej hry). Pretože hudba, je už od nepamäti čosi, pri čom oddychovali dávni králi a radovali sa dedinčania. Bez hudby je život úplne zvláštny. Nedokážeme si ho predstaviť. A to isté platí viac ako inde, pri hrách. Teraz si opäť čosi predstavte: Zapínate hru, obľúbenú pasáž. Vidíte neskutočne prepracovanú scénu pri ktorej je dabing tak jedinečný, až máte pocit, že tie emócie existujú. Dívate sa na to všetko s otvorenými očami a vtom začne do všetkého hrať neskutočne emotívna hudba, po srdci sa vám rozleje horúci prúd vzrušenia, neskutočného adrenalínu a po chrbte vám behajú kropaje studeného potu.

A dostávate sa k hraniu. Kryjete sa za prekážkou, strieľate, usilujete sa ochrániť všetkých pred smrťou a do toho sa votrie mrazivá a podmanivá hudba ktorá vás vtiahne do obrazu. Odrazu nesedíte v kresle. Ale sedíte vo virtuálnom svete, ktorý je pre vás taký živý ako nikdy. Nevnímate svoje okolie... lebo vďaka hudbe a atmosfére ktorú VYTVÁRA sa dostávate do extázy pocitov ktoré vás vytrhávajú zo skutočného sveta a vsádzajú do premyslene vytvoreného sveta videohry. To čo píšem, je pravdou. Aspoň v mojom subjektívnom pohľade. A myslím, že mi málokto bude odporovať, že?

Rád by som sa teraz bližšie pozrel na niektoré špecifické hudobné zážitky z hier. Použijem len nedávny príklad ktorý má dosiaľ v mojom subjektívnom názore prvé miesto čo sa týka hudby, atmosféry a herného zážitku celkovo – Mass Effect 2. Môžete sa pozrieť na začiatok hry a už tam vidíte vťahovanie do čohosi, čo neexistuje. A to len pomocou asi trojsekundovej hre na piane. Vidíte osamelú postavu dusiť sa a bojovať o prežitie a do toho zahrajú tri či štyri pohyby klávesov vytvárajúce živú atmosféru okolo vás.

A teraz prejdeme o asi jednu hodinu ďalej po tomto začiatku. Ukazuje sa scéna – tzv. Normandy Reborn. Vidíte ako sa z tmy vynárajú svetlá a plazia sa po kryštálovo čistom a vyhladenom povrchu lode. A začína do toho vstupovať silne očarujúca, v niektorých momentoch až rozprávkovo spracovaná hudba vyčarujúca úsmev, ktorá sa zanedlho zmení na tóny perfektne dopĺňajúce poslednú pasáž. Vaše pocity sa zmenia, alebo skôr naladia na nový typ tónu a prenesú vás ako keby na iné miesto. A záver tohto neskutočného hudobného kúsku finišuje doslova torta orchestrálnej extázy. Tú nedokážem popísať, tú treba zažiť a hltať ju budete každý deň a nebude vás z nej bolieť brucho ani po tisícom zjedení.

A presúvame sa počas celej hry. Na jednom mieste hrajú dlhé tóny, na druhom zasa kratšie, ale čoraz častejšie. Prichádzajú aj momenty kedy všetka práca hudobníkov vyvrchoľuje a odľahčene klesá. Tieto momenty si budete obľubovať najviac. A verte či nie, dôjde aj na hudobné témy vzbudzujúce vo vás atmosféru ktorú by sme mohli prirovnať k strašidelnej, záhadnej, vyvolávajúcej u vás pocity, ktoré neprežívate ani v najhoršej nočnej more.

A dostávame sa ku koncu hry. Zapíname prechod cez istý vysielač (nechcem sem dať ani najmenšie spoilery) a do hry vstupuje melódia plná napätia. Priam chorobne stískate opierky a čakáte čo sa stane. Všetko dianie na obrazovke sa posúva ďalej a vy zostávate stále zahĺbený do tónov sprostredkujúcich jeden z najlepších hudobných a herných zážitkov vôbec. Posúvame sa skrz všetko napätie k samotnému vyvrcholeniu a napäto sledujeme čo sa stane. Do hudby tento raz vstupuje ten najstrašnejší a najchladnejší hlas (v dobrom slova zmysle) a hovorí čosi, po čom sa hudba ešte vylepšuje a vás posádza do sedadla čoraz hlbšie a dostáva vás do kolien. No a sme pri závere ukončenom hudbou dokonale vyjadrujúcou pocity aké máte. Dostávame sa k posledným záberom a hudba rázne ustane ako keby jej to čo vidí vybilo dych – a verte, to čo uvidíte vám dych vybije:)

A sme na konci článku, ktorým som chcel vyjadriť názor k hudbe v hrám. Verím, že som sa vyjadril čo najlepšie Písal som moje pocity, skvelé nadchnutie čímsi neopísateľne brilantne skomponovaným a poviem vám už len jednu vetu: Bez hudby by ľudstvo nebolo tam, kde je, bez hudby by neboli také hry aké poznáme, bez hudby by sme nedokázali nič prežívať tak silne ako prežívame. Verte mi, skutočne nič...